Čitateľ, ktorý blogerovi za “odmenu” tiež otvorí svoje srdce a dušu. Od jedného blogu ku druhému. Ani medzitým “nedá pokoja”. Nepriťahujú ho iba slová v blogoch, ale jeho autor ako človek. Čitateľ, ktorý prijíma, ale i dáva, vychádza v ústrety. Čitateľ, ktorého si bloger obľúbi, čaká na každé nové slovo, a smúti, keď slov už niet.
Znovu a znovu čítam Vierkine staré e-maily. Vytrvalé, neúnavné, povzbudzujúce. Písala vždy, keď jej zdravie alebo povinnosti k milovanej rodine dovolili. Modlitby, veselé obrázky, ale hlavne – vždy svoje vlastné slová. Často iba jedna či dve vety, že viac napísať v ten deň nevládze. Ako veľmi som si vážila, že k tomu počítaču kvôli mne predsa len sadla. Veľa som sa od nej tak mohla naučiť.
Už bola prvá na zozname kandidátov na nové pľúca. Občas naznačila svoje obavy, že sa ich nedočká. Ale kto by veril takej silnej žene, ktorá predtým ušla hrobárovi z lopaty; ktorej oči žiarili ako najjasnejšie hviezdy; ktorá si v januári začala oprašovať svoju angličtinu; ktorá sa každodenne zaujímala o celý svet? Bola tak charakterná a profesionálna, že by som jej bez váhania zverila svoje kráľovstvo, keby som nejaké mala.
Posledné leto som mala šťastie sa s Vierkou stretnúť i osobne. Stihli sme si pripiť na zdravie, potykať si, objať sa. A rozlúčiť. Môj posledný zafixovaný obraz je pohľad z ulice na Vierkin balkón, z ktorého nám mávala na rozlúčku.
Teraz tak pozerám do neba. A viem, že číta ... každú myšlienku.
Vierka bola a stále je tým najvzácnejším, čo mi moje písanie prinieslo. Spomedzi všetkých obľúbených čitateľov tá najobľúbenejšia.
