Minulý rok v lete som sa stretla so svojou sesternicou. Nevideli sme sa strašne dlho, mali sme na čo spomínať. Prebrali sme naše detstvo na babkinom dvore, pospomínali humorné kúsky bratrancov a sesterníc. Napríklad, ako môj brat, ktovie prečo, vyliezol na strechu chlievov a zrazu... PRÁSK ... z chlieva vystrelil na dvor. Ale na prasiatku. Takú podívanú už dnes nezažijete. Vlastne ja som ani vtedy pri tom nebola, poznala som udalosť iba z rozprávania. Teraz to rozprávanie bolo ako živé.
Nebolo treba pýtať sa jedna druhej ako nám slúži zdravie, nariekať nad svojím osudom. Cítili sme sa ako deti. Ako šťastné deti. Znovu deti, s celým životom pred sebou.
Pri tomto stretnutí mi sesternica vložila do rúk svoj malý zlatý prstienok. Vraj má veľa a rozdáva. Len tak.
(Mysľou mi preleteli scény z filmu Babička, ako v ňom zomierajúca babička rozdávala poklady svojim vnúčatám. Poklady sa dávajú ľuďom, ktorí budú žiť. Na pamiatku. A nie ľuďom, ktorí majú čoskoro zomrieť.)
Bol to pre mňa šok, ale veľmi pozitívny. Niekto ma obdaroval prvým, či vlastne jediným zlatým šperkom, odkedy mi zistili rakovinu. Teraz, keď už do mňa mnohí ľudia nevkladajú veľké nádeje, keď by ma asi nikto nezamestnal a nikto nezavolal za krstnú mamu, tento prstienok znamená pre mňa viac ako hrudku zlata a jemnú prácu zlatníka. Je symbolom viery v moje uzdravenie.
Tak sa rozhýb, Alica! Pretože niekto Ti verí.
