Boli sme druháčky a tešili sme sa na tanečné vystúpenie v kine. Oblečené v bielych blúzkách, širokých sukničkách, na hlavách červené šatky s bielymi bodkami a v rukách prútiky. Pri tanci sme spievali: „Krásna, krásna, kdes husičky pásla?“ Na záver nám všetci tlieskali. Tešili sme sa. Učiteľka nás s namaľovaným úsmevom sprevádzala von z kinosály – ako malé húsatká. Keď už nikto z hľadiska nemohol vidieť, strelila mi facku. Vraj som zle tancovala.
Ďalšia sa mi ušla za rýľovanie v školskej záhrade, z ktorej úrodu si v tom čase brali iba učitelia. Rýľ bol pre mňa ešte stále poriadna opacha, ale snažila som sa. Práca v záhradke ma veľmi bavila. Učiteľke to však nestačilo. Zahodila ohorok cigarety, narýchlo ho zastúpila, a poriadne mi strelila.
Tretia facka sa mi pritrafila na veľkej prestávke, keď sme sa s chlebom v ruke krúžili po školskej chodbe. 20 minút to trvalo? Už nám bolo s Vilom dlho, tak sme začali skákať na každú druhú dlaždicu. Veď sme deti a nie vojaci. Lenže v ten deň mala službu jedna z najprísnejších učiteliek. Znovu lietali facky a ešte sme si postáli uprostred stále krúžiacich detí na takzvanej výstave.
Čo sa sťažujem? Môj spolužiak Jožo mal väčšiu smolu. Končila sa prestávka a celej triede bolo niečo smiešne. Žiaľ, učiteľ vošiel do triedy skôr ako sa Jožovi podarilo dosmiať. A tak sa ten obor, najväčší učiteľ v škole, postavil pred neho a pozeral z výšky ako mačka na myš. S rukami skríženými za chrbtom a s úsmevom na tvári, pýta sa Joža: „Tak na čom sa smeješ, vtáčik?“ Vtáčik uveril učiteľovmu úsmevu, a možno by mu bol o chvíľu aj odpovedal, keby učiteľova ruka nevyletela spoza chrbta ako blesk. Stačila jedna facka a celá Jožova tvár bola červená od bolesti i hanby. V triede zavládlo konečne ticho a mohli sme sa „učiť“.
Igor dostal facku od zubárky, lebo sa bál vŕtačky.
Alenka dostala facku od mamy za to, že v kostole nesedela vpredu ale išla s kamarátkami na chór.
Jano dostával od otca facky aj vtedy, keď niečo zlé urobil jeho mladší brat.
Facky bolia viac ako poriadna bitka. Často sú nespravodlivé, nečakané, zahanbujúce a ponižujúce. Rozdávajú ich tí so silnejšou rukou a v danej chvíli aj so slabším duchom.
Nenávidím facky. Tie čo som dostala; tie čo som videla dostať iných; i zopár tých, ktoré som akoby podvedome sama dala...
Tie posledné... tie ma bolia najviac.
Minule, keď ma prešla zvyčajná trpezlivosť všetko vysvetľovať, padla facka. A keď Vilma plakala, ja som plakala tiež. Tak aby ma nevidela.
