Pri hroboch cudzích ľudí, mysleli sme na tých našich ďaleko na Slovensku. Ja aj na seba. V posledných rokoch mi smrť už nepripadá príliš vzdialená. V pokoji tohto prázdneho cintorína, z dvoch či troch strán obkoleseného rodinnými domami a z jednej strany cestou, sa mi aj moja smrť zdá takmer prirodzená. Súčasť života. Takmer... lebo k tým cudzím hrobom navôkol sa skláňajú moje ešte stále malé deti. Nechcem, aby sa museli predčasne skláňať ku môjmu.
Neviem presne odhadnúť, čo si o smrti myslia. Z ľudí, ktorých poznali ale videli len párkrát, zomrel iba ich dedko. A naša známa z domova dôchodcov, Dorothy. Príležitostne hovoria, že im je za dedkom smutno. Pristavujú sa pri hroboch, čítajú mená, počítajú roky. Hádajú osudy ľudí pod malými kamennými doskami. Vidia, že smrť si naozaj nevyberá. Zomrieť môže každý – starý i mladý. Zdá sa, že rozumejú. Ale keď sa tato srandista spýta aký pomník postavia jemu, staršia ho uzemní, že je ešte mladý a že nechce ani pomyslieť, že by zomrel. Koniec debaty o smrti rodičov. Ja som ich už raz vystrašila, keď som pripustila, že aj ja môžem na rakovinu zomrieť. Na také reči pred deťmi je dosť času. Ale manželovi len tak akože hovorím, že nechcem aby ma spálili. A že nechcem mať iba kamennú tabuľku, ktorú ledva vidieť z trávy. Sama sebe sa čudujem, že to vôbec spomínam. Aj tak viem, že je to zbytočné. Zakiaľ zomriem, môj manžel isto zabudne na moje požiadavky (:.
V pomerne krátkom čase sme natrafili i na tri hroby so slovenskými menami. Možno práve preto sa tu nájde viac Slovákov, lebo tento cintorín, t.j. Cinorín sv. Petra, je neďaleko slovenského kostola v New Westminstri. Pri týchto hroboch som si postála o chvíľku dlhšie, s jemnou nostalgiou. Nielen mená boli slovenské, ale aj náhrobné nápisy: “Nehal ceru and sestru...”, “Náš sin” a ešte iné, ktor'som mohla zvečniť s fotoaparátom, keby som ho nebola zabudla. Poriadne polámaná slovenčina ma rozveselila, ale aj dojala. Tie nápisy ukazujú dvojnásobnú bolesť – bolesť za blízkym človekom, ale i bolesť za domovom. Slováci, ktorí v Kanade bez slovenskej školy síce zabudli správnu slovenčinu, ale na Slovensko zabudnúť nemohli. Láska bez gramatiky.
Zbytočné hroby vojakov vyvolali detské otázky o vojne. Nie prvýkrát. A tak sme znovu hľadali príčinu a ako vždy, prišli sme na to, že vojna a mier začína i končí v každom z nás. Lenže niekedy stačí jeden pyšný hlupák, ktorý vie oklamať celý národ, zasiať doňho svoju vlastnú pýchu a poštvať proti Človeku.
Pri detských hroboch bolo akosi viac smutno. A ešte smutnejšie pri takých, kde boli na kameni iba krstné mená a roky narodenia a smrti. Aký bol život týchto detí?
Teší ma, že tu z roka na rok pomedzi hroby chodíme všetci štyria a držiac sa pevne za ruky, iba jemne sa dotýkame i smrti okolo nás.
