Pes nás ignoroval, nepribehol tak, ako niekedy pribiehajú odviazaní psi k cudzím ľuďom. Keby bola mala žena psa na vodítku, v podstate by som si ju nebola ani všimla.
Dievčatá psov “zbožňujú” a veľmi túžia po tom, aby mali nejakého aj doma. Sú celé šťastné, keď ku nim na prechádzke pribehne pes, začne ich oňuchávať, a majitelia im dovolia psov pohladkať. Ani v detskom parku, kde by psi mali byť podľa pravidiel iba na vodítku, im psi neprekážajú odviazaní. Akoby sa vedeli vžiť do psej kože – aj psi chcú voľne skákať a naháňať sa za loptou. Vraj by som to mala pochopiť aj ja. No dobre, len nech ten pes na mňa neskáče a nech si po ňom majiteľ pozbiera, a všetko bude v poriadku. Nechce sa mi stále pozerať iba pod nohy keď prechádzam parkom, aby som do niečoho nestúpila. Ale musím. A vždy deckám každú kôpku pekne ukážem, aby nielen ich topánky ostali čisté, ale aby také vecičky v parkoch, na chodníkoch a na trávnikoch pred cudzími domami nenechávali, ak raz svojho vytúženého psa budú mať. Neviem, ako vy na Slovensku, ale my tu tých nepozbieraných kakancov máme až až.
Žena prichádzala od cesty a smerovala k bránke na druhom konci cintorína. Za touto bránkou boli rodinné domy. Bránou prešla sama; psa nechala na cintoríne. Ten začal pobehovať pomedzi pomníky. Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam a nevedela som, ako sa zachovať. Nemám ani trošku dobré skúsenosti s upozorňovaním ľudí, ktorí nevedia čítať, respektíve porušujú to, čo prečítať vedia. Jedna taká mi raz povedala, že som drzá, keď mi jej vraj priateľský vlčiak nazízal do kočiara.
Lenže dievčatá spustili svoje otázky. A keď videli, že pes robí kôpku, posledná otázka bola: “Mama, čo urobíš?” Rozmýšľam nahlas, čo môžem urobiť. Teoreticky viem, že ak mi to vadí, nemôžem iba šomrať. Tým sa nič nevyrieši a ešte aj decká naučím hrať sa na pštrosa. Už druhý raz bola večná škoda, že som so sebou nemala fotoaparát, aby som ženu a psa zvečnila a poslala ich foto do novín. Na rozdiel od cintorína na druhej strane cesty, nevidela som ani žiaden prístrešok pre správcu alebo strážnika, kde by som sa mohla sťažovať. Nezostávalo mi nič iné ako zakričať čo najslušnejšie na vzďaľujúcu sa ženu, že si zabudla psa a že práve kadí medzi pomníkmi. Nebolo rozumieť, čo zakričala ona, ale aj tak išla stále tam, kam mala naplánované. Špekulovala som, že možno domov po vrecká. O chvíľu sa vrátila. Otvorila bránku, zavolala psa a vykročila uličkou popri domoch. Asi aj ona videla, ako si pes kôpku po sebe “zahrabal”.
Viac sa mi za ňou kričať nechelo, ani ju špehovať, ani po cudzom psovi zbierať. Ale viem, na tú ženu sa nedá spoľahnúť, že druhý raz neurobí to isté. Ani na psa, že sa naučí čítať. Normálne tomu dávam šancu, že keby pes vedel čítať, na zakázaný cintorín by ani labku nepoložil.
Zatiaľ sa márne pokúšam dovolať na telefónne číslo uvedené na webstránke cintorína, hľadám informácie na stránke mesta New Westminster i iných miest. Zaujíma ma, či a prečo sú psi zakázaní na všetkých cintorínoch. Nie, ale pribúdajú. Čím viac sťažností, tým viac zákazov. Ľudia sa sťažujú na neporiadok, ktorí psi za sebou nechávajú – ocikávajú všetko, čo je vertikálne, prevracajú dekorácie, rušia pohrebné obrady. Majitelia, namiesto toho, aby ich zobrali do parkov, v ktorých je dovolené mať psa bez vodítka, nechajú ich popreháňať krížom krážom po mŕtvom cintoríne. Kanadské cintoríny síce šíru zelenú lúku pripomínajú, ale predsa len sú posiate nenápadnými pomníkmi, pod ktorými ležia ľudia. Myslím, že pozostalí sú právom rozhorčení.
Vyhrážky pokutami, ktoré sú stanovené v MAXIMÁLNEJ výške, nezaberajú, lebo do parkov a zdá sa, že ani cintorínov, veľmi kontrolóri nechodia. V dnešných novinách práve píšu, že kontrolóri v parkoch budú a pokuty sa zvýšia. Kontrolór však v prvom rade majiteľa psa upozorní, čo môže a čo musí, a pokutu mu dá iba ak odmietne. Zároveň budú pribúdať ohradené miesta pre voľný pohyb psov aj v parkoch, v ktorých doteraz psi museli byť iba na vodítku. V troch parkoch (dva z toho v North Vancouveri, jeden v Richmonde) budú mať majitelia psov na výber, či nechajú psa na vodítku alebo nie. Doteraz tam bolo vodítko povinné – kvôli ľuďom ale i lesným zvieratám a vtákom, no len málokto to rešpektoval, takže sa veľa nezmení.
Neviem, čo by ešte mali vymyslieť kvôli niektorým nezodpovedným majiteľom psov. Neplatí slušnosť ani zákaz či pokuta. Možno potrebujú iba stúpiť do “šťastia”.
