Nedalo sa. Pretrhnuté korene zaboleli. Ťažko sa predierali pomedzi ostré kamene nepríjemností v pôde. Akoby ich do nej naschváľ niekto sypal. Poďme ho teda rýchle s koreňmi späť do kvetináča s výživnejšou a príjemnejšou pôdou. A korene, kvetináčom chránené, len tak položiť na slovenskú zem. Nech sa môj kvet medzi inými kvetmi poteší aspoň zo slnka a dažďa.
A kvet sa tešil. Čím ďalej, tým viac. Až prešlo sedem týždňov. Ako roky v rozprávke. Kvet v kvetináči bolo treba pripraviť na cestu, zdvihnúť zo zeme. Hm, ako prikovaný... Korene, pokropené slanými slzami, znovu zaprašťali, zaboleli.
„Mama, kde je náš domov?“ pýta sa ma Vilma pred pristátím vo Vancouvri. Jej otázka ma zarazila. Veď Vilma má iba deväť rokov; v Kanade sa narodila. Tu má svoju izbu, hračky, školu, spolužiakov a tata. Doteraz sa cítila doma tu.
„Neviem“.
Taká je pravda. Len som netušila, že ten problém zostáva vo mne stále nevyriešený. Je mi ľúto, že semienko tohto problému možno našlo cestu aj do malej detskej duše.
A vás sa chcem spýtať: “Čo ste to do tej vašej zeme primiešali, že sa z nej tak ťažko odchádza?“
