Áno, aj s manželom, hoci v tomto prípade to ticho môže byť protivné. Napríklad, keď sme sa ešte iba učili riešiť bežné alebo menej bežné problémy. Či sme sa už obávali veľkej hádky alebo čoho, pri jej náznaku sme radšej zostali ticho - aj niekoľko dní. Tieto problémy a tento druh ticha sme sa už riešiť naučili. Aj bez manželskej poradne sme pochopili, že tichom sa problémy iba ututlávajú, vzťahu vôbec neprospievajú. A tak ďalej a tak ďalej... tento blog nie je prednáškou pre manželov.
Potom sa do nášho vzťahu votrela moja choroba. S ňou prišlo to najhoršie ticho. Človek, ktorý vie o mne všetko, často nevie, čo mi má povedať, ako ma má utešiť. Nech to skúša akokoľvek, len málokedy brkne na tú správnu strunu. Rozmaznáva ma, situáciu zľahčuje svojím typickým humorom. Mňa vtedy môže aj roztrhať. Pritom by som iba chcela, aby tomu protivnému drakovi odsekol všetkých sedem hláv a rozpáral mu brucho, nech sa už nikdy neposkladá. Táram. Chcem aby ma účinne povzbudil, presvedčil, že situácia je síce vážna, ale nie zúfalá. Možno sa to celé rovná aj tak tomu drakovi.
A tak, keď už zúfalý manžel nevie, či svojimi slovami pomôže a či ublíži, zostane pre istotu ticho. Nie je to situácia každého dňa, to by sme sa už boli zbláznili. Jedná sa o čakanie na výsledky rôznych testov, či závažné návštevy u onkológa. Tichá prechádzka vo dvojici, bok po boku, v tomto čase nie je vôbec romantická. Pridávam do kroku a odháňam ho preč, keď zrýchli aj on. Nestačí? Zvrtnem sa na päte a mením smer.
Tento týždeň cestou ku onkológovi ... V aute by som bola radšej s cudzím šoférom a počúvala jeho onkologické alebo iné, krajšie historky zo života. Tí starí dobrí šoféri ma dokážu povzbudiť, ale aj rozosmiať. Sú cudzí a majú odstup, ľahšie nájdu slová. Lenže na túto návštevu bolo treba mať pri sebe niekoho aj v ordinácii; niekoho, kto bude za mňa počúvať, rozprávať, rozhodovať. Niekoho, kto ma tu potrebuje. Už som si ani zoznam otázok pre lekára nepripravila ako zvyknem.
V aute bolo ticho hustejšie ako práve dážď vonku, že sa mi chcelo vystúpiť aj počas jazdy, aby som manžela prebrala. Som v taxíku, ktorý ma iba má zaviesť do cieľa, navždy tam nechať a ísť si po svojom? Nie, viem, že je to iba číry pocit. Rozumiem, čo sa v ňom deje, ľutujem ho, no aj tak si robím nároky: Povedz mi už konečne niečo!
Pohľad k pohľadu, slovo ku slovu. Takmer hodina cesty by ubehla rýchlejšie, keby sme mohli plánovať dovolenku, prestavbu domu či vysvedčenie detí. Alebo aspoň nejaké globálne problémy. Či sa len tak obyčajne hádať... Náš svet sa však veľmi zmenšil a choroba by ho mohla celkom pohltiť.
Vieme, že s tým treba niečo robiť. Zajtra sa manžel ide porozprávať so psychologičkou pre onkologických pacientov a rodinných príslušníkov. Možno on bude mať viac šťastia ako ja a dozvie sa niečo nové, pretože mne rozhovor s ňou nestačil. Nedozvedela som sa nič, čo by som už predtým nečítala. Namiesto odpovedí, sa ma iba vypytovala, a ja presne viem, kam svojimi otázkami mierila.
