Asi pred dvomi rokmi začala staršia dcéra pripravovať doma raňajky. Ale iba občas, ako sa jej kedy chcelo. Prikázané to nemala, pretože ja som to radšej robila sama – je to bezpečnejšie a nemusím potm toľko upratovať. Zo začiatku mala zakázané krájať s nožom a používať elektrické nástroje ak v kuchyni nebol nikto dospelý. A tak len mastila nakrájaný chlieb, cereálie zalievala studeným mliekom a prizdobovala stôl. Keď zákazov ubúdalo, mlieko a instantnú ovsenú kašu zohrievala v mikrovlnke, vyloženej na vysokej polici, a vodu na čaj varila v kanvici. Mrazené wafle hriankovala v malej piecke.
Keď mala všetko hotové, prišla ma „zobudiť“. Ako keby som ju z kuchyne už dávno nepočula.
Ďalšie zákazy zrejme už dlho neubúdali, ale ani sa nepripomínali, tak si ich pred mesiacom zrušila sama. Každé ráno má budík nastavený na hodinu skoršiu ako ja a varí praženice, omelety, volské oká, kakavko, bylinkové čajíky, ale hlavne pravú ovsenú kašu na všetky spôsoby. Tá bola moja obľúbená, ale už som sa jej tuším prejedla... Pre mňa pripraví osobitne pohár zeleného čaju a čerstvú šťavu z citróna. Niekedy aj čiernu kávu. Už ma nebudí iba svojím buchotaním, ale i vôňou čerstvého jedla.
Tak si vychutnávam dlhší spánok, ovsenú kašu i veľmi krásny pocit zo samostatnosti dieťaťa.
„Prečo to robíš?“ pýtam sa jej. Odpoveď znie: „Mám vás rada. A varenie je moje hobby.“
Myslím, že je čas oficiálne zrušiť zopár ďalších zákazov. Kuchárka sa osvedčila.
