Keď už denník mal x dielov, začal so mnou chodiť aj na vysokú školu a býval v malej izbičke, v zásuvke bez kľúča. V jeden mrcha deň prišla za mnou spolužiačka Soňa a upozornila ma, že moja nemenovaná spolubývajúca si denník požičiava a číta z neho spolužiakom na iných izbách! Prekvapila ma, tak som jej to chcela vrátiť. Ja som mala nepríjemný pocit, ale ona nech sa hanbí. Keď som večer dopísala najnovšiu story, podala som jej denník so slovami, nech si prečíta hneď čerstvé.
Odvtedy som do denníka písala menej, a aj to iba s vedomím, že sa znovu môže nájsť podobný darebák. Denník sa stával chudobnejším a podobal sa viac na kroniku. Po pár rokoch všetky diely skončili v ohni a s nimi aj môj detský sen.
Presne pred rokom som sa odhodlala napísať svoj prvý blog a mala som strach. Po skúsenosti s denníkom, bol tu stále akýsi výkričník. Ba čo viac, začala som písať o niečom, čo ma práve veľmi bolelo. O rakovine. A o tej sa nedá písať bez pocitov, ktoré v jej náručí človek na vlastnej koži prežíva. Namiesto toho, aby sa chorému uľavilo (ako si poniektorí myslia), prežíva bolesť najmenej dvakrát; raz naživo a potom pri písaní.
Keď k tomu pridám dni, počas ktorých myšlienky treba nechať dozrieť v hlave, keď k tomu pridám hodiny, počas ktorých sa v slzách či smiechu bláznivo pohrávam so slovami, skladám ich a búram ako domček z lega, myslím, že písanie výlučne o rakovine by ma bolo už asi dávno zabilo.
Neviem, ako sa to stalo, ale návrat k písaniu mi otvoril oči, priviedol na iné myšlienky. Na život okolo seba sa nepozerám už iba cez chorobu, hoci tá je stále akoby v príručnej batožine. Jednoducho, všetky zmysly akoby znovu ožili. Otvorenejšie srdce si našlo zopár dobrých priateľov, a to je zo všetkého úplne najcennejšie.
Niekedy sa spamätám až pri pohľade na šálku vychladnutého zeleného čaju, položenú na písacom stole. Uvarím druhý a píšem si ďalej. Pre radosť.
