Čakáreň u kožnej nebola nikdy prázdna, ale zato príjemne zariadená. Pre každého sa našlo miesto na sedenie. Návšteva v ordinácii bola primerane krátka, formálna, pretože v čakárni čakali ďalší. Normálne.
V jednu sobotu dcéra dostala na chrbát špeciálne náplaste (testovanie alergénov), a tie mali na svojom mieste vydržať až do pondelku. Bez sprchovania a plávania, čo je v lete dosť problém. Ešte horšie je to však bez škrabania, aspoň pre precitlivenú Vilminu kožu. Ona neznesie žiadne priliehavé oblečenie, náplaste na rozbité kolená a podobne; všetko ju svrbí. Kožná mi požičala leukoplast, aby som Vilme náplaste lepšie prilepila...
V pondelok sme prišli v časovom intervale, ktorý lekárka určila. Náplaste išli dole, prebehlo prvé čítanie reakcií. V utorok sme mali prísť hneď ráno na druhé čítanie. Stále bez sprchovania.
Prišli sme ráno o pol deviatej. Nikde nikoho, dvere zamknuté. Na nich oznam, že kožná dnes ordinuje iba do desať pätnásť. Sadnúť sa nedá kam, iba ak by na špinavé betónové schody. Slnko začína pripekať, ale lepšie ako keby malo pršať. Nie je kam sa skryť. Prichádzajú ďalší ľudia. Prichádzajú a frflú. Hlavne starší pán, ktorý tu bol vraj už aj o ôsmej a keď kožnej nebolo, odbehol zatiaľ k obvodnej. Nemá peniaze navyše, aby si zaplatil časenku (inak to je dosť čudné, že ľudia musia za takú službu platiť!!!). V pondelok sa chystal na operáciu srdca. Bolo vidieť, že bezmocnosť ním lomcuje. Jeho hlas bol nahnevaný, ale predsa len slabý. Je mi ho ľúto a ani kvôli mojej Vilme mi nebolo všetko jedno.
Postupne ľudia začali odchádzať. Do práce, do obchodu s netrpezlivo čakajúcim manželom, pre vnúčatá ... Tí čo zostali, ešte čo to porozprávali o kožnej. Nuž čo, za hodinu nepohodlného čakania sa spomenie všeličo. Potom jedna pani vytiahla mobil a telefonovala o tejto udalosti svojej dcére. Keď skončila, hovorím jej, že na reklame za jej chrbtom je telefónne číslo kožnej, či by reku nezatelefonovala aj jej. Zvláštny pohľad... Také niečo sa predsa nerobí. Skúsila som si ten mobil od nej požičať, že ja by som tej kožnej predsa len zavolala. Pani sa bála aj tohto gesta.
Beznádejne sa blížila záverečná skrátených ordinačných hodín, tak sme to už vzdali všetci. Každý z nás stratil čas, ktorý mohol stráviť lepšie. Je jedno, či je človek pracujúci alebo dôchodca, starý alebo dieťa, žena alebo muž.
U mamy som z pevnej linky vytočila číslo kožnej. Ospravedlnila sa mi krátko, že je na nejakom vyšetrení a že v ordinácii bude hneď poobede. Uľavilo sa mi, že predsa len v ten deň ukončíme testovanie.
Poobede bola čakáreň prázdna. Zjavila sa kožná. Krívala. Aj pero v opuchnutých rukách sa jej ťažko držalo. Vysvetlila mi milo, čo sa dialo ráno. Strávila s nami viac času ako inokedy. Mrzelo ma, koľko zlých myšlienok sa v ten deň na ňu zosypalo len preto, lebo pozeráme na veci povrchne a obávame sa im ísť pod kožu, ku zdroju problému.
Aj ja. Veď keby nie, bola by som sa kožnej spýtala, prečo aspoň nezabezpečila aktuálny oznam na dverách ordinácie. Je vysoko pravdepodobné, že jednoducho nemohla.
Lenže ja už som tu, a vy ešte stále tam... A ja si tu musím ustrážiť toho svojho rodinného lekára.
