Niekedy bola už taká unavená, že ani do kostola kilometer neprešla. Poslala aspoň deti. A deti rástli. Kadečo si všimli, kadečo sa im doma či na zemi ako takej nepáčilo. Hlavne najstarší syn sa stal akousi čiernou ovcou, nespokojnou a časom agresívnou. Z domu sa ozývali hádky, výčitky, škaredé slová. Krčma sa mu stala bližšou ako kostol. Až tak, že aj dievčatá sa po ňom prestali obzerať. O robotu na stavbe tiež prišiel. Aj o rodičovskú strechu nad hlavou - pre aký-taký pokoj ostatných.
Spolu s otcom na dvore postavili malý domček a tam spával, keď sa vrátil zo svojich potuliek po dedine. Ľudia mu dali zarobiť alebo aspoň najesť. V krčme vždy niekto ulial. V podstate ho mali radi.
Raz pomáhal aj svojej tete z mesta, v jej byte. Ako tak robil, ona potrebovala odbehnúť do obchodu. Keď sa vrátila, povedal jej: „Tetka, nikdy vám nezabudnem, že ste ma tu nechali samého a nič ste prede mnu nezamkli.“ U nich doma to bolo tak – nikto mu nedôveroval. Tetka sa veru kvôli nemu trápila, veď ho poznala od malička. Videla ako sa mení z malého šarvanca na zaprášeného starca, ktorý má vekom od staroby strašne ďaleko. Z malého miništranta na rebela, ktorý nedokáže veriť Bohu.
Otec ťažko ochorel a už mal viac času. Sedel aj s tetkou, svojou sestrou, a rozprával o živote tak ako ľudia rozprávajú pred svojím koncom. Múdro. Brána na dvor sa otvorila a vošiel najstarší syn. Zhrbený od hanby, ledva oči otvorené, premeral dvor. Mieriac do svojho útulku, kývol na pozdrav tetke. Otec si rukávom utrel slzy a povedal: „Niekde sme urobili chybu..“
Keď otec zomrel, aj najstarší syn niesol rakvu. Do poslednej chvíle pri nej stál, hneď pri otcovej hlave, ako najčestnejšia vojenská stráž. Znovu v obleku, bielej košeli s kravatou, učesaný a vyholený. Ani slzička sa v jeho oku nepohla. No a v tej poslednej chvíli, keď ostatní ľudia ustupovali pred hrobárom s klincami a kladivom, syn urobil krok vpred a otcovi na čelo vtlačil posledný bozk. Potom mierne uklonil hlavu. Ľudia pri zatĺkaní klincov vždy viac plačú, ale teraz každý plakal za dvoch.
Po niekoľkých rokoch zomrel aj syn. Roky nešťastia, ktoré sa snažil topiť v alkohole, ho zabili. I roky najkrajších a najlepších túžob po láske, ktoré nechcel pred nikým ukázať. Boha, ktorého síce hľadal ale nedokázal rozoznať vo svojej rodine, teraz prijal bez podmienok, otázok a vedome.
Keby nebolo neba, povedala by som, že ten bozk prišiel pre oboch, syna i otca, veľmi neskoro. Keďže nebo je, viem, že Boh im ho obom započítal. Ale keby aj neba nebolo, neoplatí sa nám žijúcim odvážne podať ruku na zmierenie, úprimne objať, pobozkať dokiaľ je čas? Neboli by sme šťastnejší, keby sme dokázali prejaviť lásku, ktorú na dne srdca iba skrývame? Nebol by už toto kúsok neba na zemi?
