A tak i ja stojím pod stromom. Pod tým svojím stromom. Po kolená v mokrom, rapavom lístí. Túžobne pozerám do ubolenej koruny. Tam je listov čoraz menej. Môcť ich tak obrať, ešte pekné založiť do knihy, z ktorej každý chce čítať. Lenže život je i o inom a jeseň v ňom má svoj význam.
Nech listy mäkko dopadnú a nikomu neublížia. Jeden po druhom ich chytám, uslzené od dažďa, a plačem tiež. Ani vietor sa už s nimi nechce hrať. Choď si fúkať do mrakov!
Zberám listy a každý prečítam. Čo mi píše duša?
Keď konáre sú prázdne a čierne ako nahá duša, pribehnú deti. Lístie znovu padá, teraz zo zeme smerom hore. Vonku z neho vyrastajú hradby plné smiechu a potajomky sa pašuje do detských úkrytov vnútri v dome.
Po svojej poslednej hre, lístie vrastie do zeme. Unavená, ale sýta zem si zdriemne. Čierne konáre konečne prikryje biely sneh, bolesť z nich vyštípe mráz. Čierne konáre, vztýčené na chválu k nebu.
Strom bez listov iba na chvíľu stratil svoj dych.
