Dušana požiadala rodinná priateľka Marta, či by si uňho v garáži nemohla na určitý čas uložiť krabice s knihami. Pre Dušana a jeho manželku bola pomoc druhým ľuďom normou, a tak vychovávali aj svoje štyri deti. Doma teda Dušan iba oznámil, že v garáži na krabice treba prichystať miesto a pätnásťročného syna požiadal o pomoc.
Syn pomáhal otcovi bežne, lenivosť sa doma netrpela, ale teraz mal otázky. Prečo si teta Marta nenašla na tie krabice miesto vo svojom dome, ktorý je určite väčší od ich domu? V dome tety Marty bývajú len traja ľudia a ich je doma šesť, tak prečo tu majú preskakovať cudzie krabice? Alebo prečo teta nepožiadala o pomoc uja Petra, ktorý má domy dva, a tiež sa s tetou Martou kamaráti?
Otec odpovedal jednoducho, ale s autoritou: „Neviem, prečo nepožiadala niekoho iného. Požiadala však mňa, ja jej môžem pomôcť, tak jej aj pomôžem.“
Vo výchove odmietam príliš veľkú tvrdosť rodičov voči deťom, založenú na striktných príkazoch a zákazoch, ale táto situácia bola o inom. Tu už výchova bola za hranicou sladkých vysvetľovaní pre malé deti a otec od syna právom „požadoval účet“ za to, čo doňho doposiaľ vkladal.
Z toho chlapca je už chlap, dobrý a múdry ako jeho otec.
