Dlho sme sa nevideli. Na Facebooku slovo dalo slovo, a tento rok sa aj skutkom stalo. Stretli sme sa v lete najmenej štyrikrát (a to je dnes naozaj vysoké číslo). Ja, ako mama s dvomi deťmi, bez práce, a ona, stále slobodná a zaneprázdnená podnikateľka.
Chvíľami to bola tá istá veselá kopa spred rokov, s veľkým talentom získať si detskú dušu, a to nielen zmrzlinou či kusom koláča, ktorý ani mama bežne nedovolí. Trpezlivo pozerala deťom do očí a odpovedala na ich otázky. Vystískala ich i slzy sa snažila osušiť. Získala si aj mňa ako mamu, ktorá pri stretnutí nie je nútená iba občas mrknúť na deti, čo asi robia. Nemala som pocit, že by pre ňu boli naviac, tak ako sa mi to pri stretnutiach či návštevách niekedy stáva. Majka nás brala ako nerozlučnú trojicu.
Chvíľami bola z Majky zasa žena, ktorá si nemôže dovoliť príliš dlho postáť, nebodaj posedieť. Mobil často nemilosrdne prerušil náš rozhovor. Biznis je biznis a ona ho robí poctivo.
Rozhovorila sa o tom ako sa jej darí, či ako by sa jej mohlo dariť, keby nemala dlžníkov a keby všetko fungovalo podľa pravidiel. Kvôli dlžníkom určitý čas musela mať popri podnikaní i zamestnanie, keď nestačili rodinné úspory. Pracovala toľko, že na spánok zostal len mizerný čas. Veď načo aj, keď po hodine, dvoch, nebolo už o čom snívať.
K tomu ešte mama, stará a chorá, s ktorou Majka, ako jediné slobodné dieťa, zostala bývať. Majka sa o ňu stará ako najlepšie vie. Na sporáku mieša jedlo a popritom pracuje na počítači. Obed, pripravený v chladničke, by stačilo už iba zohriať v mikrovlnke a zjesť. Mama by to dokázala, ale radšej čo to ešte pošmátra v záhrade a s obedom čaká pekne na Majku, nech jej to len zohreje ona. A keď je už doma, tak poďme ho spolu sadiť jahody. Chce svoju záhradu takú aká bola kedysi. Aj Majku chce mať takú ako bola kedysi. Vždy poruke, vo všetkom podriadenú. Dieťa.
Majka urobí, čo musí, ale tie jahody už radšej kúpi hotové. Aby jej zostal čas na prácu a trochu aj na seba. Keď treba, brat s rodinou ju zastúpia pri mame a ona cestuje. Blízko i ďaleko. A tak sme sa spolu s ňou a jej priateľom, tiež slobodným podnikateľom, dostali na výlet do Rajeckých Teplíc, kam občas obaja chodia relaxovať a vraj liečiť depky. Paľo šoféroval; ja, ako hosť, som sedela vedľa neho a počúvala výklad o krásach Slovenska. Majka sa zabávala s mojimi deťmi vzadu. Všetkým nám bolo veselo.
Výlet, ako sa patrí; pozastavovali sme sa na pekných miestach. Večer všetci okrem mňa ešte relaxovali v kúpeľnej vode. Bol práve piatok a víkend príjemne začínal. Po teplom kúpeli decká už by boli najradšej ľahli do postele, a v takých chvíľach je najlepšie, keď je mama čo najbližšie. Na spiatočnej ceste sme si v aute s Majkou vymenili miesta, a tým sa víkendová pohoda aj skončila. Podnikatelia, dvojnásobne unavení (príjemne i nepríjemne), zase začali pracovať, rozoberať problémy a zdvíhať pracovné telefonáty. Paľovi napokon nezostalo nič iného ako ísť ešte v ten piatkový večer do práce.
Zostalo mi vtedy voľajako smutno, prázdno. Tí dvaja mladí ľudia sú slobodní; v súkromí i práci sú sami sebe pánmi, bez životných partnerov, detí či šéfov. Napriek tomu, ich sloboda je poznačená nedostatkom času na radosť.
