Niekde medzi fontánou Vodnára a bývalým Priorom, vošli sme do malého obchodu s obuvou. Na rozdiel od iných, v tomto obchode dostanete nové a normálne vyzerajúce topánky za babku, t.j. maximálne za 5 euro. Tak mi bolo vopred povedané, a tak naozaj aj bolo.
Vilma potrebovala detské sandále. Žiaľ, žiadne sa mi nezdali vhodné zo zdravotného hľadiska; nohy v nich nemali poriadnu stabilitu a podporu. Ale keď sme tam už boli, neobišli sme ani dospelácku obuv. Zaujali nás čierne poltopánky, presne také, aké Vilma potrebuje ku školskej uniforme. Mne aj Vilme sa páčili. Prešla sa v nich krížom krážom, sedeli dobre na nohách.
Lenže ... Všimla si nás predavačka a sucho nás upozornila, že to sú topánky pre babky. „Nechápavo" som jej povedala, že mi to nevadí, a ona urobila salto. Teda iba s očami. (Čo tým chcela povedať?) Tak som si ju zapamätala a podľa ničoho iného by som ju neidentifikovala. Čierne topánky sme naložili do košíka a priložili sme k nim ešte jedny biele. Predavačke som už nevenovala pozornosť, jej poradenstvo mi pripadalo neprimerané. Aj teraz sa vždy v duchu usmejem, keď si na tú príhodu spomeniem.
Možno by tie „slovenské" topánky nebolo vhodné nosiť deťom na Slovensku, neviem. Ale v Kanade sa v nich dá aj skákať.
Tie isté topánky. V čom je rozdiel? V názve krajiny? V jednej predavačke?
