Na začiatku sme bývali vo vzdialenosti, ktorá sa dala prejsť aj pešo, ale lepšie by bolo bývalo autom. Keďže som nešoférovala, a ani Jana nie, ja som za ňou zo svojho bytu pešo prešla. Bývala v podnájme, v pivničnej časti rodinného domu. Domáci jej dovolili užívať si záhradu, posadiť si podľa svojej vôle.
Jana sadila, vyvárala, vypekala, upratovala, skrášľovala všetko okolo seba. „Zlaté české ručičky“ mala. Všetko ju naučila babička, ktorú s láskou stále spomínala. Na seba veľmi dbala, bola vždy krásne upravená. Posedieť si u nej bolo vždy príjemné; bola výbornou hostiteľkou. Keď nebola sviečková s knedľou, aspoň natrhala šalát zo záhrady, veľkú uhorku, poumývala, postrúhala, poopekala klobásky, navarila kávu do krásnych českých hrníčkov. Z domu si doniesla plno pokladov, ktoré nám dávali pocit, že sme na chvíľu doma. Obom nám bolo clivo. Neviem, ktorej viac. A tak sme spolu spomínali, pozerali fotky a vymieňali si naše skúsenosti zo života v Kanade.
O rok sa Jana presťahovala ďalej a na návštevy už bolo treba chodiť autom. Zhodou okolností môj manžel dostal prácu sto metrov od ich domu. Celkom by sa mu bolo páčilo bývať tak blízko pri práci, a to sa mu aj splnilo. Presťahovali sme sa. Návštevy, spoločné nákupy i prechádzky lesom popri potoku, alebo aspoň chôdza po ihrisku boli častejšie. K tomu dva či tri celodenné výlety jedným autom.
Spomínam si, ako ma Jana zobrala na miesto do lesa, posiate nezábudkami. Aj tie pred jej domom vraj boli odtiaľto presadené. Ona v lese nazbierala hocičo – rastlinky, samorastíky, kamienky a nimi skrášľovala svoje tri metre štvorcové pred domom. Pomedzi nasadila jahôdky, petržlen a pažítku; viac sa nezmestilo. Poradila, kde rastú najväčšie černice, inokedy nás poslala do lesa, pod ktorým sa dala nazberať čistá žihľava.
Keď som čakala Vilmu, a viac menej som bola iba doma, Jana sa občas objavila pred dverami s tanierom, prikrytým servítkou. Pod ňou – napríklad pravé české fánky! Mňam. Vilma vo mne bola hladná vo dne v noci. Keď som Janu predsa len navštívila, usadila ma, pod nohy podložila stolček, nasypala oriešky, poukazovala nové poklady i ručne ušité závesy. Pri bylinkovom čaji, spolu sme sa smiali na starých českých komédiách. Pri odchode mi kvôli môjmu veľkému bruchu zaviazala šnúrky na teniskách. Inak som na Janu pozerala z okna mojej spálne, ako si so psom špacíruje po ihrisku a dáva si rozcvičku. O pár mesiacov som sa mohla k nej občas pridať s kočiarom. Keď mi malá Vilma vytrhla náušnicu z ucha, prebehla som k Jane, aby mi ju znovu navliekla. Ona si vedela vždy so všetkým poradiť.
Janina dcéra sa vydala a presťahovala do iného mesta a Jana jej pomáhala. Aj my sme sa znovu presťahovali. Hoci nie príliš ďaleko, ale pribudla práca okolo domu, okolo Vilmy a na ceste bola už aj Rebeka, a tak na návštevy akosi nezvýšil nikomu čas. Až raz, na Vilminej prvej Halloweenovej obchôdzke, zazvonili sme aj u Jany. Vyšla pred dvere usmiata, s košíčkom cukríkov. V krátkom rozhovore nám akoby nič oznámila, že o dva dni ide na veľkú operáciu. Mala rakovinu... Bolo to takmer pred ôsmimi rokmi a ja by som sa márne pokúšala teraz opísať čo presne som v tej chvíli cítila. Bol to dovtedy môj prvý, veľmi blízky, kontakt s rakovinou. Zdalo sa mi, že Jana verí v svoje uzdravenie – nebola zúfalá, usmievala sa, brala to ako hociktorú inú vážnu chorobu, z ktorej človek môže vyviaznuť. Vtedy som ešte netušila, akým hororom musela prejsť, aby sa k tejto nádeji dopracovala. A netušila som ani to, že tak úprimne vyzerajúci úsmev človeka chorého na rakovinu, by mohol byť iba štítom proti vlastnému strachu.
Po operácii nasledovala chemoterapia. Prvýkrát som sa rozprávala so ženou v šatke, bez mihalníc. Ale nemohla som byť smutná, pretože znovu – ona to brala iba ako niečo dočasné. Sťahovali sa do toho istého mesta, kam predtým odišla jej dcéra. Kúpili väčší dom, s veľkou záhradou. Jana mi ukazovala fotky. Rozprávala, čo všetko sa chystajú v dome robiť, tešila sa na svoje kytičky. Na svoje dve vnúčatá. Také plány si nerobia ľudia, ktorí cítia smrť. Verila som tomu a o Janu som sa nebála.
Pred piatimi rokmi, na jar, ktorá bola štyridsiata deviata v jej živote, prišlo oznámenie, ktorému som nemohla uveriť. Jana zomrela. Odišla za vône jarných kvetov, ktoré milovala. „Úprimnú sústrasť. Ak budete niečo potrebovať...“- napísali sme. Bodka. Ani trochu som netúžila vedieť o Janinom trápení bolestivé podrobnosti. Na to bolo neskoro. Márna zvedavosť, keď už človek nemôže či nechce pomôcť, blízkym iba ubližuje. To hovorím teraz, keď už viem o takom ubližovaní na vlastnej koži.
Pred tromi rokmi som mala šancu stisnúť ruku pozostalým osobne. Zbadala som ich v dave ľudí vo Vancouverskom prístave. Jej manžel, dcéra a zopár neznámych ľudí, pravdepodobne návštevníkov z domoviny, prechádzali poblíž nás. Bez psa, ktorý už bol dávno predtým starý. Bez Jany. Až teraz som naplno pocítila, že Jana tu už nie je. Chcela som byť neviditeľná. Nie preto, že by som nedokázala povedať milé slovo pozostalým, ale so šatkou na vlastnej hlave, bez mihalníc, má človek iný strach. Bála som sa, že z ich očí ma prebodne iba trpký súcit a zážitok beznádeje, ktorý ma tak veľmi zabíja.
Janka, po Tvojej smrti sme sa ešte raz presťahovali a mám iba krpatú záhradku. Práve teraz v nej znovu kvitnú nezábudky. Tie naše z lesa, veď pamätáš. Vždy si kus z nich prenášam do nového domu a tak si zachovávam spomienku na Teba.
Je mi ľúto, že s tou potvorou si si neporadila.
