Najradšej rozpráva ráno pred odchodom do školy, keď čas letí ako blázon a poriadne nestíhame ani to, čo musíme. Ako poriadny rečník, medzi rečou potrebuje piť. Nalieva, niekedy poriadne nevnímajúc, že pohár je už plný. Rozlieva, utiera, stráca čas a ja veru nervy. Aj keď sa to nestáva každý deň, ale niekedy príliš často na to, aby to bolo zvládnuteľné v pokoji. Obyčajne nasledovali výčitky, poučenia, zbytočné poznámky. A nepríjemný tón k tomu. Že by súčasť rodičovskej výchovy?
Keď som niekedy rozliala ja, samozrejme nešťastnou náhodou – ako inak? - trklo mi, že jej vyčítam niečo, čo sa ľahko stane aj mne. Ani po rokoch praxe v nalievaní nie som oveľa dokonalejšia. Mala by som byť ku nej zhovievavejšia. Keďže ma však nikto nepristihol pri čine, nepolepšila som sa na dlho. To prišlo až neskôr.
Raz, iba chvíľu po tom ako rozliala Vilma, rozliala som aj ja. Trapas. Obe deti si to všimli. Zhrozila som sa. Čo mi teraz povedia? Čo mám povedať ja?
Nestihla som povedať to, čo ma napadlo prvé „Aj tak za to môžete vy“. Deti sa smiali a predbehli ma slovami: “To nevadí, mama.“ Tak ľahko mi odpustili? To sa ešte nikomu nepodarilo. Dobrá lekcia od vlastných detí. Smiala som sa spolu s nimi. Odvtedy si dávam veľký pozor, akými slovami deti upozorňujem na ich chyby.
Toto je iba veľmi malý príklad toho, čo okolo seba pozorujem. Vzťah rodičov k deťom je často iba ukážkou toho, kto je tu pánom dokonalým. Myslím, že ako rodičia, zabúdame, že deti sú rovnocenné ľudské bytosti ako my, s právom na omyly. Sme síce zodpovední za ich výchovu, ale mali by sme pri tom dávať pozor na slová i gestá. Čím sú deti väčšie, rodičovskú kritiku znášajú horšie, strácajú schopnosť odpúšťať. Aj tak sa nepolepšia; zo zásady. A nám to vrátia i s úrokmi.
