Popri cestičke medzi školou a naším domom už všetko poznáme. Aj husté malinčie, ktoré dievčatá kontrolujú ešte zjari, ak sme na pešo. Už kvitnú (majú tmavoružové kvety)... Už onedlho budú... tešia sa. A hoci je stále studeno, už celý týždeň máme oberačku – je to nejaký zvláštne skorý druh. Cestou do školy, zo školy sa nadrapujem ja, vzdychám, že tato by dosiahol aj tie krásne hore. A tak v podvečer, ak si spomenú, štartuje tato a deti s malými miskami, aj keby pršalo.
Malinové preteky a ku nim čo najspravodlivejšie delenie. Nesmie sa zabúdať na tých, čo dosiahnu len kúsok od zeme. Čo sa nezmestí do misky, ide rovno do úst. Možno naopak, to nestíham sledovať.
A keď už deti boli nazobané ako lastovičky, doma vytiahol tato balíček malín z obchodu, umyl a v miske podal iba mne. To boli oči. Čo sa deje, veď doma sa vždy delíme so všetkým?
Odmalička deti jedli veľa zeleniny a ovocia. Dávala som im, aj keď ja sama som na také jedlo nebola zvyknutá. Odkedy som ochorela, začala som si privykať. I podľa lekárov je to nevyhnutnosť. Najlepšie by bolo všetko organické, čo sa však jednoducho nezvláda finančne. Možno ešte tak pre mňa, ale ako môžem dať tým, ktorých mám najradšej na svete, jesť niečo horšie ako sebe? A tak to striedame, raz také a potom onaké. Počas celého roka aspoň občas kúpime aj niečo predražené, na čo práve nie je sezóna. Ako napríklad ešte teraz tá maličká krabička malín.
Prečo to je iba pre mamu? Kvety jej tato nosí z lásky, ale prečo aj maliny, na ktoré majú aj ony dve chuť? A tak poviem s najnevinnejším úsmevom a tónom, ktorý nevystraší, že som z nich všetkých najmenej zdravá a preto potrebujem viac ovocia i zeleniny. No a ony predsa už maliny mali.
Uznali to ako dôvod. Ale tie maliny z obchodu sú také sladké... spýtali sa, či môžu aspoň ochutnať. Pravdaže. Koľko? Prepočítavam. Moja je polovica a na každého z nich troch vychádza sedem. Tato sa hneď vzdáva svojho podielu v môj prospech.
Neskôr sa od neho dozvedám, s čím sa mu zdôverila Vilma: „Už aby bola mama zdravá. Potom budeme mať aj my viac malín.“
Zasmiali sme sa, aj keď tak trochu cez slzy. Deti sú deti. A maliny sú maliny.
Maliny... Melóny... Milióny... Prečo ma toto napadlo? Možno preto, že sa všetky dajú počítať. A ak ten príbeh nebol dosť zaujímavý, možno by sa tie slová dali aj zameniť...
