Problémy, ktoré mi vŕtajú v hlave, sa však snažím včas rozptýliť - slnkom, vzduchom, cestovaním, prácou, ľuďmi a modlitbou. Mám šťastie, že si to (ešte) ako “zdravý pacient” môžem dovoliť. To slovo “ešte” mi ponúka môj opatrný rozum, ktorý ma chce pripravovať na smrť viac ako treba. Keby som text písala rukou, cez to slovo “ešte” by som natruc môjmu rozumu urobila veľké X. Tak mi diktuje niečo vo mne, podstatnejšie ako mozgová hmota.
Lenže... Zatiaľ, čo ja sa tu aktívne snažím zbaviť svojej bolesti a strachu, sú ľudia, ktorí práve na to nemajú silu. Aj moja neterka sa opäť trápi v nemocnici, a z jej príbehu je mne veľmi ťažko teraz vydolovať niečo pozitívne; okrem dobrých skutkov zopár ľudí, ktorí ju chorobou sprevádzajú. Všetko prišlo tak rýchlo a učí nás jedno: život je tak veľmi krehký, zdravie veľmi vrtkavé... Moje zábavky sa zrazu javia nepodstatné, smiešne, zbytočné. Obloha je tmavá, aj keby svietilo desať sĺnc.
Toto sú negatívne správy, pred ktorými nemôžem a ani nechcem zavrieť oči, či si zapchať uši. To, že možno môžem nejako - akokoľvek pomôcť, je oveľa dôležitejšie ako moje emócie.
A aj tak verím, že sa z toho dostane!
“Vstaň, dievča!”
