„To máte domáce, musíte si zobrať.“ Piekli staré žienky, posediačky modelujúc cesto dobrými rukami.
Sestra odtrhla jabĺčka z malej záhradky, pribalila aspoň na ochutnanie. Sladké a šťavnaté. Do červena usmiate od lásky, s ktorou ich doma pestovali.
Prikladám knihy od priateľov. Ešte neviem, o čom sa v nich okrem vlastnoručného venovania píše.
Stisky rúk a objatia pri odchode. Mnohé, premnohé.
Stisky rúk a objatia pri návrate.
Prázdne kufre, pred pár dňami aspoň desaťkrát prevážené rukami silných synovcov, v garáži čakajú na nové cesty.
Čistá bielizeň z nich už sladko spinká v skriniach. Vonia slovenským vetríkom a mamou. Ona ju skladala. Kus za kusom prikladám na svoju tvár. Aj zavretými očami vidím tie ruky, starobou zvráskavené a studené. Mäkšie ako kedysi dávno.
Ruže od manžela odkvitli. Veď boli iba na privítanie. Jeho ruky však zostávajú. Sú silné, starostlivé, rýchle; v nich som v bezpečí. V nich sa cítim ako umelecké dielo; rozbité, ale vzácne a dokonalé. Jedinečné.
Domov je o rukách. O rukách, ktoré Ťa chcú držať, no aj tak Ťa pustia; vypravia na cestu. O rukách, pripravených pomôcť i každý deň sa za Teba zložiť. O rukách, do ktorých sa nebojíš vložiť svoje srdce.
