Umývame domy, varíme, pečieme, spletáme adventné vence, ovešiavame vianočné stromčeky, lietame po obchodoch, vianočných trhoch, či vianočných obnovách a koncertoch. To všetko preto, aby sme boli pripravení. Potom príde sviatok, a my sme akurát tak unavení, vystresovaní, sklamaní. Presýtení, a predsa prázdni. Niekto viac a niekto menej.
Z roka na rok si hovorím, že niekde robím chybu. Aj keď už nedbám tak veľmi na všetko to, čo som vymenovala, mojej príprave na vianoce ešte stále niečo chýba. Tento rok by som to chcela skúsiť inak. Zdá sa mi, že až po uši sa topím v problémoch a strachu vlastného JA. Bez životodarného slnka, bez stopercentných ľudí navôkol, bez potrebných istôt, hľadám niečo, čo ma udrží na hladine a odpovie na otázku “Ako mám žiť?”
Ešte nič sa mi (v radosti či problémoch) neosvedčilo tak, ako čítanie BIBLIE! Priznám sa, nečítam ju každý deň. Ale keď raz začnem, ťažko mi padne ju odložiť. Preto práve ju chcem každý deň počas adventu otvoriť, ako deti otvárajú adventné kalendáre.
Odhliadnuc od toho, aké odpovede v Biblii hľadáme, stredobodom záujmu by mal byť JEŽIŠ. Veď je to práve on, ktorého očakávame a na ktorého príchod sa pripravujeme. Poznáme ho? Boh ho na zem poslal ako malé DIEŤA. PREČO? Nebolo by vykúpenie rýchlejšie a jednoduchšie, keby prišiel ako mocný, bohatý a hotový vodca?
Všetku slávu, ktorú Ježiš v nebi mal, tam aj zanechal. Jediné, čo mu Boh na tejto zemi očividne doprial, bola úplná RODINA, v ktorej Ježiš musel trpezlivo a poslušne dorásť.
Chce nám týmto Boh povedať niečo aj dnes? Nie je to práve rodina, kde z detí môžu vyrastať charakterní politici, skromní kňazi, ľudskí lekári, múdri učitelia, pravdovravní novinári, spravodliví právnici, úslužné predavačky, trpezliví šoféri, dobrí susedia, skutoční priatelia, jednoducho ľudia dobrej vôle?
