Otec je niekto, kto Ťa chce zachytiť, skôr ako spadneš.
No namiesto toho Ťa po páde iba zodvihne, opráši Ťa, a nechá Ťa skúšať znovu.
Otec je niekto, kto Ťa chce uchrániť pred chybami,
no namiesto toho Ťa nechá nájsť vlastnú cestu,
aj keď jeho srdce sa láme v tichu ak sa zraníš.
Otec je niekto, kto Ťa drží ak plačeš,
karhá Ťa, keď porušíš pravidlá,
žiari radosťou pri Tvojich úspechoch,
a verí Ti, aj keď máš neúspech.
Tie slová sa mi zdajú veľmi výstižné. Múdry otec miluje svoje dieťa a ponecháva mu veľa slobody. Stanoví medze, upozorní, ale nedrží stále za ruku, nezberá kamene spod nôh. Ja ako mama to veru tak neviem. Radšej „zatváram oči“ keď zverujem deti iba do rúk ich otca a plytvám pritom zbytočnými radami, čo môžu a hlavne čo všetko nemôžu. Keby bolo treba, ja by som za ne aj dýchala... a dobré by to veru nebolo.
Samostatnosť. Odvaha. Sebadôvera. Zodpovednosť za vlastné skutky. Toto všetko a ešte viac nás učí múdry otec. Možno uznáme až keď sami zmúdrieme, ale uznáme.
-------------------------------------------------------------------------
Aj Boh je Otec. Všemohúci a milujúci. Keď ma pred nedávnom jedna mladá žena požiadala aby som jej rozprávala o Bohu, iba toľko som jej povedala. To je to najpodstatnejšie, čo som si zo svojho náboženstva zobrala.
Bohu často vyčítame, že nezastaví vojny, utrpenie, choroby. Je však niekto schopný spočítať, koľko ľudských rúk by musel zadržať, koľko ľudských úst umlčať a koľko ľudských myšlienok osvietiť, aby nasilu presadil svoju dobrú vôľu pred tou našou slobodnou? Či nevidíme, že sme to práve my, ľudia, ktorí si navzájom i sami sebe ubližujeme?
Ako biblické dejiny ukazujú, človeku ani Boh nevyhovie, aj keď mu dá to posledné.
