A tak som si v jeden ešte slnečný deň užívala šuchot popadaných listov pod nohami na Hviezdoslavovom námestí, rozmýšľala, a tak po svojom oddychovala od všetkých a od všetkého. Možno som najprv aj vyzerala smutne, ale to som vôbec nebola. V srdci radosť a v duši pokoj.
Šťastná že svieti slnko, oblečená len v obľúbenom štrikovanom svetríku od mamky, v krátkych nohaviciach a silonkách, tak ako mi je najlepšie, s prehodenou veľkou taškou cez plece, som sa prechádzala po Starom meste, pod Michalskou bránou a Obchodnej ulici, pozorujúc svet okolo, všade fotiacich sa turistov, kupujúc suveníry pre priateľov na dopisovanie zo zahraničia a užívajúc si ruch veľkomesta.
Stále ma potešilo niečo nové. Oproti idúca slečna s knihou v ruke. Chalan predbiehajúci ma na bicykli. Pani s veselým psíkom. Započutá francúzština. Milé papiernictvo. Odstavená motorka, na ktorú by som si najradšej sadla s nejakým chlapom a šla na výlet niekam ďaleko. Ľudia opätujúci mi môj zasnívaný úsmev.
Uvedomila som si, že čoraz viac prichádzam tomuto životu na chuť. Chcela som si sadnúť na obrubník a zapísať si to. Ale práve dnes som si svoj zápisnik nechala doma. Murphyho zákony. A písanie je vraj ako zvracanie. Všetko musí ísť naraz von. Tak som si to aspoň v hlave štylizovala. A potom som si musela kúpiť nový.
Pre radosť.
Zhrnutie v skratke ako sa mám pre mojich starých známych.
Alebo celkom pekná auto-charakteristika pre tých nových čo poviete?
