Na West Pointe učia, ako taký spor ukončiť podľa dvoch spôsobov: podľa Von Clausewitch alebo Sun tzu way.
Ja som na West Point nechodil, takže platí, čo som povedal.
Moje dve reakcie na celú túto záležitosť sa nestretli s veľkým pochopením. Uznávam, že formulácie mohli byť iné, keďže blogy číta určitý typ ľudí. Podstata však určite sedí.
Vyrastal som v rodine bez otca. Mama na to, aby mala peniaze okrem toho, že pomáhala zachraňovať pamiatky na Orave, tak po večeroch chodila upratovať. Aj tak nevyšlo na kovové kružidlo a mal som iba plastové. Nevyšlo na kupované oblečenie, ale až do 8. Triedy som nosil štrikované svetre. Na tie veci si dosť pamätám. A pamätám si, že keď sa mi kvôli kružidlu a štrikovanému svetru v škole smiali, tak som sa nedal. A bránil sa tak, ako sa len chlapec brániť môže.
Od trinástich som chodil na brigády, kopal kanály na družstve v senníku, a tí ľudia tam nemali práve rozčítaného Dostojevského. Vykupoval som dobytok od ľudí, ktorí večer nechodili večer do divadla.
Doteraz mi to ostalo. Strašne ma hnevá, keď sa do mňa niekto navezie.
Keby sa čisto teoreticky unúval taký list ako Hvorecký napísať skutočný bard slovenskej literatúry - pán Lasica, tak v jeho prípade, nakoľko si ho veľmi vážim a hrozne by ma to mrzelo, by som zjemnil. Ale podstata by bola tá istá.
Každý máme svoju minulosť. Aj ja mám svoju minulosť, ale nič v nej nie je také, aby som sa musel za to hanbiť.
