V súčasnosti, zdá sa, mám na sebe nejaké Kainovo znamenie. Podľa niektorých už nie som aktivista, ale človek kandidujúci. Zvažujem, či nie je čas byť trochu kritickejší.
Na Námestí SNP som urobil veľké množstvo akcií. Poznám to tam skoro dokonale. Žartom hovorím, že je to tam „u mňa na dvore". Vyrušilo ma to, že v priestore na Námestí SNP, ktorý prevádzkujem, mi počas protestu prišla jedna mladá slečna demontovať reklamný stojan. Áno, na tom stojane bola moja predvolebná reklama. Tá reklama tam však už bola približne mesiac a ešte do 10.3.2012 tam aj bude. Slečna, ktorá mi ju začala demontovať, mi na moju otázku, prečo to robí odpovedala: Tu nemôžu byť žiadne politické reklamy.
No a toto ma vyrušilo obrovským spôsobom. Naozaj nemám pocit, že by niekto aj pod dojmom neviem akého revolučného nadšenia mal právo takýmto spôsobom konať. Ak Vám niekto príde do Vašej záhradky demontovať Vašu poštovú schránku preto, lebo revolučný výbor o tom rozhodol, potom pochopíte, o čom hovorím.
Fandím protestom Gorila. Hovorím: konečne sa tento smutný nevoľnícky ľud prebudil a začína hovoriť, že orať po jeho chrbtoch si už nenechá. Konečne. A naozaj sa tomu teším.
Len to nepokaziť. Nepokaziť boľševikmi na pódiu, boľševikmi v dave.
Na prvom proteste Gorila rečnil aj jeden mladý muž a musel som poriadne rozdýchavať to, čo tam rozprával. Igor Matovič bol v tom čase v dave demonštrantov a tento mladý Robespierre tam vykrikoval, že Matovič nie je obyčajný človek, má sieť novín po celom Slovensku , ako teda môže byť obyčajný človek. Už mi tam len chýbalo, aby povedal, zlynčujte ho.
Igor Matovič, ktorý rozdával banány v parlamente, keď niektorí revolucionári ešte ani nevedeli, čo je Gorila. Ten Igor Matovič, s ktorým sme robili prvý protest Gorila už 1.1.2012 na Námestí SNP v čase, keď sa niektorí ešte len zobúdzali po Silvestri.
Matovič živí svoju rodinu, je tvorivý zdá sa, že sa mu darí. Tu už však nastáva problém pre boľševikov, ktorí to nemôžu uniesť. Pokiaľ viem Matovič nepostavil svoje podnikanie na tom, že niečo štátne premiestnil do súkromného sektoru ako väčšina slovutných to slovenských podnikateľov - politikov a ani na tom, že je nasosnutý na štát ako pijavica. Svoje podnikanie postavil na svojom nápade, myšlienke a pridal ešte snahu a chuť to urobiť, realizovať. Toto sa však boľševikom už dosť ťažko počúva, ja viem.
Druhý protest Gorila bol o niečo menej reakčný, ale toho boľševika tam bolo cítiť a aj počuť.
Mňa zaujíma zápas o spravodlivosť.
Zápas o spravodlivosť, kde najlepší vyhráva, menej dobrý bude mať možnosť znova zabojovať a nevládnym a úplne slabým trochu pomôžeme.
Toto ma zaujíma. V takej spoločnosti chcem žiť.
Nie v takej, kde nejakí boľševici budú vykrikovať z pódia na ľudí zo strednej vrstvy živiacich sa svojou prácou, či niečo majú alebo nemajú. Ani nie v takej, v ktorej gorily zničia tvorivosť a férovú súťaž.
Fandím protestom a budem fandiť. No očakávam, že tieto exesy sa upravia. Ak nie, prestane ma to zaujímať.
Vzhľadom na to, že kandidujem ako nezávislý na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, považujem za dôležité upozorniť, že tento blog vyjadruje môj osobný postoj, a preto môže, ale nemusí byť v súlade s postojmi iných ľudí na našej občianskej kandidátke. V mnohých a hlavne zásadných názoroch sa všetci na kandidátke zhodujeme, sú však názory, v ktorých odmietame hrať falošnú hru na názorovú jednotu a otvorene priznávame aj názory rozličné. Túto skutočnosť však nepovažujeme za niečo, čo nás rozdeľuje, ale skôr za niečo, čo nás vzájomne obohacuje pri hľadaní cesty k pravde.
