Mám na to veľmi silný dôvod.
P. Šťastný je poslanec Európskeho parlamentu a ako poslanec Európskeho parlamentu zastupuje záujmy občanov krajiny, za ktorú kandidoval. P. Šťastný to v jednom prípade neurobil.
V roku 2011 som symbolicky protestoval proti „maďarskému kobercu" v Bruseli. To, ako sa tam ku mne a mojej manželke správali, som písal v inom texte. Rada Európskej únie nakoniec sama uznala, že pochybila a ospravedlnili sa mi. Zaujímavé však je, že ani jeden z našich europoslancov sa o náš prípad nezaujímal. Ale absolútne nezaujímal. A už vôbec nie v tom, že by nám ponúkol pomoc.
Ak niekto berie cca pól milióna starých slovenských korún mesačne za to, že zastupuje svojich občanov v europarlamente, tak keď sa k jeho občanom správajú zle a hrubo, porušujú ich ľudské práva dokonca priamo v budove Rady EÚ, je jeho „psou" povinnosťou zaujímať sa o ich prípad.
A to už nehovorím, že by to mal hlavne cítiť sám v sebe, že sa musí zastať svojich občanov.
Pán Šťastný sa o nás nezaujímal a rovnako ani nikto z našich súčasných europoslancov.
Pán Šťastný, ďakujem za všetko, čo ste pre slovenský hokej urobili a zdá sa, že ste rovný chlap. Žiaľ, nemôžete byť mojim prezidentom, kým sa k tejto záležitosti, ktorá Vás z nejakých dôvodov, diplomaticky povedané, obišla nevyjadríte minimálne v rozsahu, že sa za nečinnosť ospravedlníte aspoň mojej manželke.
Rovnako upozorňujem ostatných našich dosluhujúcich europoslancov, že v prípade, ak by v sebe ešte nabrali tú trúfalosť a rozhodli sa kandidovať na nejakú verejnú funkciu platí to isté, čo v prípade pána Šťastného.
