– Mirko, ako bolo u starých rodičov?
– Ani sa nepýtaj, Nika. Ja tým svojím starkým vôbec nerozumiem. Naháňal som po dvore dievčatá a dedko na mňa kričí, už aj ich nechaj, ty malý zbojník.
Tak som teda prestal za nimi behať, keď tu zrazu vidím, že kohút naháňa sliepky. Vzal som teda prút a rozbehol som sa za ním a aj som ho párkrát švihol po chvoste.
– Prečo biješ toho kohúta? - vreštia na mňa.
– Lebo naháňa kury.
A všetci veľkí, čo tam boli sa chichocú a babka kričí, aby som prestal, lebo kohút takto sliepky ľúbi. No neporantalo by ťa? Ja keď naháňam dievčatá, som zbojník a keď kohút naháňa kury a mláti ich krídlami , až z nich lieta perie, tak ich vraj takto ľúbi. Neviem, či si zo mňa robia blázna, alebo si myslia, že som slepý?
– Aj moji starkí sú akísi čudní, ani čo by boli z iného sveta. Celý deň som sa hrala na dvore, videla som tam kačky, sliepky, prasa, kravu, psa i mačku a veľmi sa mi tie zvieratka páčili, niektoré som aj pohladkala. Potom pri večeri, keď sme jedli hubovú mačanku, asi museli bláznivé huby z nej pojesť, lebo keď sa ma opýtali:
– Čím by si Nika chcela byť, až vyrastieš?
A keď ja, ešte stále mysliac na zvieratká, som zo seba vyhŕkla, že krava, tak sa rozrehotali, až im slzy tiekli.
