Kým Rusi rinčia zbraňami po celej Európe a zhromažďujú pri ukrajinských hraniciach svoje vojská, Ukrajinci sa rozhodli proti nim brániť diplomatickou cestou. Záporožskí kozáci prepisujú list, ktorý ich dávni predkovia poslali sultánovi a len z drobnými úpravami sa ho chystajú poslať východnému cárovi. Či to písmo bude obsahovať aj všetky tie vulgárne invektívy najhrubšieho zrna, aké si len možno predstaviť alebo len niektoré z nich, nie je zatiaľ jasné a ani to ako ho pošlú, no povráva sa, že list kozákov majú do Kremľa doručiť samozvaní diplomati zo Slovenska.
Skôr než vypukne vojna a Slovensko sa stane súčasťou ruskej federácie, zdá sa, že poniektorí naši rusofili si už pomaly začínajú deliť najvýznamnejšie štátne funkcie a robia všetko pre to, aby sa zapáčili kremeľským pánom.
Love me – love my dog, miluj mňa – miluj môjho psa, hovorí jedno anglické príslovie, čo vo voľnom preklade znamená, že ak chceš mať rád mňa, musíš mať rád aj mojich priateľov. Čiže všetci rusofili musia nielen milovať ruského medveďa spolu s jeho pánom - cárom Voloďom, ale musia sa milovať aj navzájom. Nemôže tak byť, že napríklad prokurátorský generál Žilinka s expremiérom Ficom budú posielať vrúcne pusy Putinovi a zároveň nenávidieť Sulíka, Čarnogurského či novopečených ľudákov, náckov a naopak. Predsa to, čo ich spája musí byť silnejšie, než to, čo ich rozdeľuje. Musia sa povzniesť nad drobné škriepky, poobrusovať trecie hrany a zjednotiť sa pod bielo–modro–červenou vlajkou do rusoľúbneho hnutia. Veď to robia pre nás, či nie?
Nie je úplne jasné, či minister hospodárstva Richard Sulík je naozaj taký rusofil, ako sa javí, keď spochybnil sankcie proti Rusku alebo pohladkal medveďa len z čírej vypočítavosti chcejúc tým vyžobrať pre nás viac plynu. Lenže akosi to nefunguje. Kto si myslel, že Rusi za prejavenú priazeň vládneho predstaviteľa nám obratom pošlú toľko zemného plynu, že ho budeme mať dosť nielen pre seba, ale dokonca ho aj ďalej predávať, bol, rovnako ako pán minister, hlboko sklamaný. Ešteže zatiaľ máme dosť miernu zimu. Inak by nám nebolo do smiechu a asi ani autor tohto textu by sa neopovážil pichnúť perom len tak do hocikoho a bol by rád, keby v skrehnutých prstoch sa mu podarilo udržať lyžicu.
Nuž nevyzerá to tak, žeby sa našim rusoľubom darilo presvedčiť cára, že lásku k slovanským bratom myslia úprimne a že východnejších bratov milujú miliónkrát viac než tých pri našich hraniciach, ale ešte nič nie je stratené. Je celkom možné, že naši rusofili nie sú všetci takto orientovaní a väčšina z nich sa len tak pretvaruje v záujme vyššieho cieľa a chystajú sa v tom konflikte zohrať úlohu trójskeho koňa.
Mali by požiadať u kremeľského vládcu o audienciu, aby ho presvedčili o svojich úprimných citoch. A keď ho navštívia, ukážu mu ten „diplomatický list“ od kozákov, a kým budú z cára vybuchovať strašné hromy –blesky a sopečné erupcie, musia sa snažiť sa mu zalíškať, čo najviac ho chváliť a rozmaznávať a nevyberavo ponadávať na Ukrajincov vrátane tých spurných a drzých Záporožcov, na Američanov, Britov, Poliakov, Nemcov aj na iných spojencov. A keď cár, upokojený a šťastný zadrieme, vtedy nastane ten pravý okamih na rozhodný krok - musia sa zamerať na jeho medveďa. Poobjímať ho, poškrabkať za ušami, pohladkať po bruchu, poískať, a keď začne blažene bručať, nenápadne mu odcviknúť pazúry a spilovať tie hrozné tesáky tak, aby zo zúrivého ruského medveďa sa stal milý, neškodný macko.
Keď sa im podarí vykonať tento hrdinský skutok, zbavia sa tej hanlivej (pre niekoho hrdej) nálepky - rusofil - a privítame ich doma s fanfárami a slávobránou.
