alebo Marián so svojimi družinami. O čo sa pobijeme, opýtal sa Rišo. O nedeľu. V plnom zbroji sa pustili do seba. Trnavský pán na veľkom koni, bojovný Richard na menšom. Každý deň usporadúvali turnaje, strkali žrďami do seba, Trnavčan zhadzoval Riša z koníka a stále vyhrával, ale bojovný Rišo aj keď doudieraný a neraz dobitý ako žito, sa za žiadnu cenu nechcel vzdať a bojoval zo všetkých síl, až jedného dňa sa mu podaril husársky kúsok – zhodil Igora na zem, že ten sa ledva pozberal, ešte teraz striasa zo sebe prach... Výsledkom toho súboja bolo, že poddaní, čo celý týždeň lopotia na pánskom, môžu znovu v nedeľu nakupovať.
Ale pán z Trnavy nemá rád porážky, pripustil, že jednu malú bitku prehral, ale nie vojnu a onedlho si to s Rišom rozdá na revanš. Môžeme sa tešiť na rozhodujúci súboj. Igor Trnavský má radcov, ktorí mu šepkajú, že keď porazí Riša a znovu sa v nedeľu zavrú obchody, poletí na svojom tátošovi rovno do raja a stane sa legendou, podobne ako jeden islamský prorok.
Blíži sa jeho súboj s pragmatickým Richardom, ktorý, keď práve nesedí na svojom šikovnom poníkovi, nelieta v oblakoch, ale stojí pevne oboma nohami na zemi.
Komu máme držať palce? Keď vyhrá Rišo a nenechá sa ukecať, aby sa výhry vzdal výmenou za plnomocné odpustky, budeme naďalej slobodne nakupovať, a nedeľa nebude výnimkou. To by bolo fajn. Ale čo s pánom Váhu a Tatier?
Za svoju buldočiu zurvalosť vo vojne o nedeľu nielen proti Richardovi ale aj proti Prikázaniu - pretože chce ešte viac povýšiť nedeľu nad sobotu - sa síce do raja nedostane ani na koni, ani bez neho, ale prečo by sme ho mali oberať o jeho vysnívaný sen, o ilúzie, ktoré nosí v hlave? Ak sa mu podarí rozhodujúcu bitku vyhrať, poraduje sa, ako keď dieťa dostane svoj cukríček, trochu si pomľaská a inač sa nič nestane. Poddaní pre takú maličkosť sa nepotentujú, Váh opačným smerom nepotečie a Tatry sa nezrútia.
