Moc oligarchov a moc bezmocných
Moc sa rada skrýva.
Niekedy v úrade. Niekedy v predstavenstve firmy. Niekedy v médiu. Niekedy v telefonáte, ktorý sa nikdy nezapíše do zápisnice. A niekedy sa skrýva ešte lepšie: v presvedčení, že ju aj tak nemožno zmeniť.
To je možno jej najbezpečnejšie miesto.
Nie kancelária ministra. Nie zasadačka finančnej skupiny. Nie stranícka centrála.
Ale veta: „Aj tak sa nič nedá robiť.“
Táto veta nevyžaduje políciu ani zákaz. Nevyžaduje cenzúru. Nevyžaduje ani oligarchu.
Stačí, ak jej uveríme.
Oligarcha a občan
Vo voľbách majú obaja jeden hlas. To je jeden z malých zázrakov demokracie. Na chvíľu sa rozdiel medzi nimi stratí.
Majetok nemá hlasovací lístok. Kontakty nemajú hlasovací lístok. Firma nemá hlasovací lístok. Občan áno.
Lenže voľby sa skončia. A svet sa vráti.
Jeden má prácu, rodinu a večer možno hodinu času. Druhý má právnikov, analytikov, kontakty, asistentov a ľudí, ktorých povolaním je byť blízko rozhodovania.
Prvý má názor. Druhý má infraštruktúru.
Tu sa začína nerovnosť, ktorú volebná urna nevyrieši. Nie preto, že by demokracia bola klamstvo. Ale preto, že politická rovnosť existuje v spoločnosti, ktorá rovná nie je.
Moc, ktorá nemusí byť tajná
Oligarchický vplyv nemusí vyzerať ako film. Nemusí byť nočný. Nemusí byť nelegálny. Nemusí mať kufrík s peniazmi.
Môže mať podobu odborného stanoviska. Právnej analýzy. Pozvania na obed. Telefonátu. Pracovnej skupiny. Dobre načasovaného argumentu.
Moc býva účinnejšia, keď vyzerá normálne. A práve preto sa tak ťažko rozlišuje, kde končí legitímny záujem a kde sa začína privilegovaný prístup.
Zeleninár už nemá heslo
Havlov zeleninár mal vo výklade heslo („Proletáři všech zemí, spojte se!“).
Dnes by ho možno nemal.
Dnes by mal vetu.
„Všetci sú rovnakí.“
„Politika je špina.“
„Aj tak rozhodujú iní.“
„Normálny človek nič nezmôže.“
Tieto vety vyzerajú skepticky. Možno dokonca inteligentne. Ale často sú to iba nové podoby poslušnosti. Človek sa nemusí systému klaňať. Stačí, ak od neho nič neočakáva.
Moc potrebuje náš súhlas. Niekedy jej stačí naša únava.
Nie vždy poslúchame preto, že súhlasíme. Často preto, že sme unavení. Nechce sa nám čítať zákon. Nechce sa nám zisťovať, kto čo vlastní. Nechce sa nám rozlišovať.
Jednoduchšie je povedať, že všetci klamú.
Tak vzniká zvláštny druh mieru. Moc si robí svoje. Občan si myslí svoje. A obaja sa prestanú navzájom rušiť.
Všetko vysvetľujúca oligarchia
Aj kritika moci sa môže stať pohodlnou. Povieme: „Za všetkým sú oligarchovia“. A máme pokoj. Nemusíme skúmať, ktorí. Nemusíme dokazovať, ako. Nemusíme rozlišovať vplyv od korupcie. Nemusíme sa pýtať, kde sú hranice.
Všetko zapadne do jedného obrazu.
Lenže svet, ktorý možno vysvetliť jedinou vetou, býva podozrivo jednoduchý. Moc je zložitejšia. Je rozdelená. Súťaží sama so sebou. Niekedy prehráva. Niekedy sa mýli. Niekedy narazí na odpor.
A práve tieto trhliny sú dôležité.
Moc sa rada tvári ako nevyhnutnosť
Každá trvalejšia moc túži po tom, aby pôsobila ako prírodný zákon. Nie ako rozhodnutie. Nie ako dohoda. Nie ako pomer síl. Ale ako niečo, čo jednoducho je. „Takto to funguje.“
Táto veta je možno nebezpečnejšia než mnohé zákony. Pretože zákon možno zmeniť. „Takto to funguje“ sa mení ťažšie.
Pravda nie je veľké slovo
Havel písal o pravde. Dnes to slovo znie priveľmi. Možno ho preto treba zmenšiť. Pravda môže byť obyčajná.
Kto sa s kým stretol?
Kto zaplatil kampaň?
Kto napísal paragraf?
Kto dostal zákazku?
Kto vlastní médium?
Kto sedel v pracovnej skupine?
Kto mal zmenu zákona pripravenú ešte predtým, než sa o nej dozvedela verejnosť?
Pravda nemusí byť manifest. Niekedy je to tabuľka. Zmluva. Register. Zápisnica. Email. Jedno meno.
Moc bezmocných nie je čistota
Nemá zmysel romantizovať občana. Ani občan nie je nevinný. Aj on má svojich. Aj on odpúšťa „svojim“ to, čo u „cudzích“ považuje za škandál. Aj on chce transparentnosť selektívne. Aj on vie, že klientelizmus je zlý — pokiaľ z neho nemá prospech niekto blízky.
Preto moc bezmocných nezačína protestom. Začína rovnakým metrom. To býva ťažšie.
Naši a ich
Máme svojich oligarchov. A tých druhých. Svojich nazývame podnikatelia, podporovatelia, partneri, odborníci. Tých druhých nazývame oligarchovia.
Takto sa moc mení na jazyk. A jazyk ju chráni. Kým používame rozdielne slová pre rovnaké konanie, pravidlá zostávajú slabé.
Demokracia sa začína tam, kde prestaneme požadovať morálku iba od druhej strany.
Bezmocnosť je pohodlná
Je pohodlné nemať moc. Človek potom nenesie zodpovednosť. Nemusí sa rozhodovať. Nemusí riskovať omyl. Nemusí sa organizovať. Nemusí sa pýtať. Môže zostať čistý. A nahnevaný.
To je príjemná kombinácia.
Možno práve preto je bezmocnosť niekedy lákavejšia než moc.
Moc totiž zaväzuje. Aj tá malá.
Občan nie je hrdina
Nemusí byť. Nemusí zachraňovať republiku. Nemusí porážať oligarchov. Stačí, ak neprijme bezmocnosť ako identitu. Ak sa pýta. Ak chce vedieť. Ak rozlišuje. Ak sa nenechá opiť vlastným táborom. Ak si všimne aj moc, ktorá mu je sympatická.
To je málo. A zároveň veľa.
Demokracia ako nepohodlie
Demokracia nie je pokojný systém. Je hlučná. Pomalá. Neefektívna. Niekedy otravná. Musí znášať otázky. Musí znášať kontrolu. Musí vysvetľovať.
Moc má rada efektivitu. Demokracia jej ju kazí. A možno práve preto funguje. Nie preto, že by odstránila moc. Ale preto, že ju núti obhajovať sa.
Kde sa stretáva oligarcha so zeleninárom
Nie v jednej miestnosti. Skôr v jednom vzťahu. Jeden má viac zdrojov. Druhý viac početnosti. Jeden má prístup. Druhý legitimitu. Jeden môže byť pri stole denne. Druhý môže rozhodnúť, kto pri stole sedí.
Ani jeden nie je všemocný. Ale jeden z nich má výhodu, ak druhý uverí, že ju nemožno zmeniť.
Moc bezmocných začína tam, kde končí veta „aj tak“
Možno je to celé jednoduchšie. Nie ľahšie. Len jednoduchšie.
Oligarchický vplyv treba vidieť. Treba ho pomenovať. Treba ho merať. Treba ho regulovať. Ale netreba z neho robiť osud. Pretože osud nemožno kontrolovať. Moc áno. Ak ju ešte dokážeme vidieť.
Najväčším úspechom oligarchickej moci nemusí byť zákon napísaný v jej prospech. Nemusí ním byť zákazka. Ani médium. Ani politický kontakt. Najväčším úspechom môže byť niečo tichšie.
Chvíľa, keď občan povie: „Viem, že to nie je v poriadku. Ale takto to jednoducho chodí.“
V tej chvíli už moc nemusí nič dokazovať. Dostala to, čo potrebovala. Našu rezignáciu.
A možno práve preto moc bezmocných nezačína veľkým gestom. Začína oveľa menšou vetou:
„Nemusí to takto chodiť“.
