Príbeh Chmelár
Kritik systému vo vnútri systému
Na Eduardovi Chmelárovi je zaujímavé niečo, čo sa pri bežnom politickom spore ľahko stratí. Nie je zaujímavý iba tým, čo si myslí o Ficovi, Rusku, NATO, vojne alebo Európskej únii. Zaujímavejší je spôsob, akým tieto jednotlivé postoje skladá do jedného obrazu sveta.
V tomto obraze nie je politika tým, čím sa zdá byť na povrchu.
Máme voľby, vlády, parlament, politické strany, médiá. Ľudia sa hádajú o Fica, Šimečku, Matoviča, Pellegriniho či Orbána. Chmelár však často posúva otázku o úroveň hlbšie. Pýta sa: kto má skutočnú moc? Kto vlastní? Kto rozhoduje? Kto profituje? Kto určuje hranice toho, čo sa vôbec môže stať predmetom politiky?
Takýto pohľad má svoju intelektuálnu tradíciu. Chmelár sa netají tým, že jeho kritika siaha hlbšie než ku konkrétnej vláde. V roku 2021 otvorene povedal, že podľa neho „problémom nie je Fico, ale kapitalizmus“ a že historickým cieľom ľavice má byť jeho prekonanie. Súčasne tvrdil, že za Fica síce vznikla oligarchická štruktúra, ale obdobná štruktúra by podľa neho vznikla za akejkoľvek vlády, pretože ju vytvára samotná povaha systému.
Toto je dôležitý východiskový bod.
Ak chceme Chmelárovi rozumieť, nestačí ho chápať ako komentátora, ktorý raz podporuje Fica a inokedy ho kritizuje. Jeho základná téza je hlbšia: politická moc je podľa neho podmienená mocou ekonomickou a formálna demokracia nedokáže sama odstrániť nerovnosť skutočnej moci.
Odtiaľ pochádza jeho pojem oligarchie.
A práve tu sa začína príbeh.
Svet za svetom
Predstavme si občana, ktorý sleduje politiku.
Vidí voľby. Jedna vláda odíde, druhá príde. Jedna skupina podnikateľov stráca vplyv, iná ho získava. Jedny médiá podporujú určitý smer, iné ho kritizujú.
Bežný demokratický výklad povie: moc sa presúva. Súťažia politické strany, ekonomické záujmy, médiá, občianske skupiny, voliči a inštitúcie. Nikto nemá absolútnu kontrolu.
Chmelárov výklad ide hlbšie. Politické garnitúry sa síce menia, ale základná koncentrácia ekonomickej moci zostáva.
Výstižne to formuloval v roku 2022, keď povedal, že „oligarchia je sprievodným javom kapitalizmu, nie vlády jednej strany“. Zároveň vtedy tvrdil, že ľudí spájaných so staršími mocenskými kruhmi nahradili noví hráči a že Fica „oligarchovia prakticky opustili“.
To vytvára veľmi silnú myšlienkovú konštrukciu: vlády sa menia, oligarchický princíp zostáva.
Na prvý pohľad je to presvedčivé. Bohatstvo skutočne poskytuje možnosti, ktoré bežný občan nemá. Vlastník veľkého podniku, banky či média má iný prístup k politike ako človek pracujúci za mzdu. Môže financovať kampane, zamestnávať expertov, stretávať sa s politikmi, ovplyvňovať verejnú diskusiu alebo presunúť kapitál.
Problém teda nie je v samotnej otázke.
Otázka „Ako sa ekonomická moc premieňa na moc politickú?“ patrí medzi úplne legitímne otázky demokracie.
Problém vzniká až o krok ďalej.
Čo ak máme odpoveď ešte predtým, než sme prípad preskúmali?
Čo ak už vieme, že za politickým výsledkom je oligarchia — a iba následne hľadáme, ktorá?
Vtedy sa analytický nástroj môže začať meniť na všeobecný obraz sveta.
Teória, ktorá veľa vysvetľuje
Chmelárov rámec má veľkú vysvetľovaciu silu.
Vláda prijme rozhodnutie priaznivé pre veľký kapitál? Oligarchická moc sa prejavila.
Prijme rozhodnutie proti jednému veľkému podnikateľovi? Možno zvíťazila konkurenčná ekonomická skupina.
Vymení sa vláda? Oligarchovia si našli nových politických reprezentantov.
Vymenia sa samotní oligarchovia? Systém zostáva, iba sa menia jeho aktéri.
Politik sa dostane s veľkopodnikateľmi do konfliktu? Môže to byť konflikt medzi jednotlivými časťami mocenskej štruktúry.
A práve v tejto schopnosti vysvetliť takmer všetko sa objavuje paradox.
Teória môže byť tým slabšia, čím viac udalostí dokáže bez problémov absorbovať.
Nie preto, že široká teória musí byť nepravdivá. Ale preto, že potrebujeme vedieť, čo by sme museli pozorovať, aby sme povedali: „V tomto prípade oligarchické vysvetlenie nefunguje.“
Ak taká situácia neexistuje, dostávame sa do uzavretého kruhu.
Oligarchia sa potvrdzuje, keď víťazí.
Ale potvrdzuje sa aj vtedy, keď prehráva, pretože možno prehrala iba jedna oligarchická skupina s druhou.
Potvrdzuje sa, keď kritik systému nedostane priestor.
Ale môže sa potvrdiť aj vtedy, keď ho dostane, pretože systém si údajne môže dovoliť absorbovať vlastnú kritiku.
Tu nie je rozhodujúca otázka, či oligarchia existuje.
Rozhodujúca otázka znie: Čo by Chmelárovu tézu o oligarchickej moci mohlo vyvrátiť?
Fico ako problém tejto teórie
Robert Fico predstavuje pre takýto obraz sveta zvlášť zaujímavý prípad. Je to politik, ktorý sa na najvyšších stupňoch slovenskej politiky pohybuje desaťročia. Nemožno ho jednoducho zaradiť medzi ľudí stojacich mimo systému.
Chmelár pritom nikdy netvrdil, že za Ficových vlád oligarchická štruktúra neexistovala. Naopak, sám ju explicitne pomenoval. Súčasne však dokáže Fica od oligarchie čiastočne oddeliť. V roku 2022 tvrdil, že oligarchovia Fica prakticky opustili.
Tu vzniká prvé veľké napätie.
Ak ekonomická moc podmieňuje politiku, ako môže byť človek, ktorý bol mnoho rokov premiérom, zároveň predstavovaný ako politik do značnej miery stojaci proti mocenským štruktúram?
Možná Chmelárova odpoveď nie je nelogická. Politik podľa nej nemusí byť bábkou kapitálu. Môže sa pohybovať v oligarchickom systéme a súčasne disponovať vlastnou politickou autonómiou. Môže s jednými ekonomickými aktérmi spolupracovať, s druhými bojovať a v určitých situáciách sledovať verejný záujem.
Takto formulované to dáva zmysel. Ale vytvára to ďalšiu otázku: Podľa čoho potom poznáme, kedy politik koná autonómne a kedy koná v záujme oligarchie?
Tu už nestačí všeobecné tvrdenie o kapitalizme. Potrebujeme kritérium.
Moskva a národný záujem
Veľmi dobre to vidno na Ficovej politike voči Rusku. Chmelár ju nevysvetľuje predovšetkým cez slovenskú oligarchiu. Používa iný jazyk: mier, diplomacia, energetická bezpečnosť, štátny záujem, odmietanie vojenskej eskalácie. Zároveň však nie je pravda, že by každú Ficovu cestu do Moskvy automaticky schvaľoval. V roku 2026 začal otvorene klásť otázku, aký konkrétny výsledok Ficove návštevy prinášajú, a kritizoval symbolickú diplomaciu bez jasného praktického obsahu. TA3 mu počas roku 2026 poskytovala na tieto a ďalšie otázky pravidelný formát „Téma dňa s Eduardom Chmelárom“.
No samotná logická otázka zostáva. Ak pri iných politických rozhodnutiach skúmame: Komu ekonomicky prospievajú? Ktoré mocné skupiny za nimi stoja?, prečo sa pri politike voči Rusku uspokojíme s vysvetlením: Je to slovenský národný záujem?
Národný záujem a záujem veľkých ekonomických skupín predsa nemusia byť protiklady. Lacnejšia energia môže prospieť dôchodcovi, rodine, malej pekárni, automobilke aj veľkému energetickému podniku súčasne. Práve preto by Chmelárova vlastná teória mala položiť rovnaké otázky aj tu.
Kto profituje?
Kto má prístup k rozhodovaniu?
Aké podnikateľské záujmy sú v hre?
Kde sa končí legitímny ekonomický záujem a začína politická moc?
Bez toho vzniká riziko asymetrie. Rozhodnutie, s ktorým analytik súhlasí, môže byť interpretované ako národný záujem. Rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí, ako záujem kapitálu.
Nemáme dôkaz, že Chmelár takto postupuje mechanicky alebo vedome. Jeho verejné konflikty s Ficom ukazujú, že jeho vzťah k nemu nie je jednoducho vzťahom lojálneho obhajcu. V roku 2024 skončil ako Ficov poradca po svojich kritických vystúpeniach a následne kritizoval aj premiérove postupy. V auguste 2026 sa s Ficom verejne sporil aj o okolnosti pripravovaného odkúpenia podielu ČEZ v JESS; Fico a ČEZ jeho podozrenia odmietli a Chmelár následne zdôrazňoval, že formuloval úvahu založenú na podozreniach.
Práve preto je príbeh komplikovanejší.
Chmelár nie je jednoducho „Ficov človek“. Ale ani jeho hodnotenie Fica nemožno úplne oddeliť od jeho vlastného širšieho obrazu sveta.
Kritik kapitalizmu v kapitalistickej televízii
Potom prichádza TA3. Tu sa celý príbeh takmer symbolicky uzatvára. Človek, ktorý otvorene hovorí o potrebe prekonania kapitalizmu a o oligarchickej podstate politicko-ekonomického systému, dostáva pravidelný priestor v súkromnej komerčnej televízii. Nie príležitostne. TA3 v roku 2026 prezentuje „Tému dňa s Eduardom Chmelárom“ ako pravidelnú diskusiu so stálym hosťom. Aktuálny program televízie tento formát zaraďuje opakovane do vysielania. Je to vyvrátenie jeho teórie? Nie.
Kapitalistická spoločnosť nemusí cenzurovať antikapitalistov.
Komerčné vydavateľstvo môže predávať Marxa. Súkromná univerzita môže zamestnávať marxistu. Sociálna sieť môže zarábať na videu, ktorého autor žiada zrušenie systému, v ktorom daná sociálna sieť podniká. Kritika sa môže sama stať tovarom. TA3 môže na Chmelárovi jednoducho získavať diváka. Výrazný komentátor vytvára pozornosť a pozornosť má v mediálnej ekonomike hodnotu.
Z tohto pohľadu nie je prítomnosť antikapitalistu v komerčnej televízii paradoxom. Je dokonca celkom normálna.
Ale vzniká iná otázka.
Ak kapitalistický a oligarchický mediálny systém môže dať systémovému kritikovi pravidelnú celonárodnú platformu, ako presne sa potom jeho oligarchická povaha prejavuje?
Nestačí odpovedať: „Keby ma nevysielali, potvrdzuje to kontrolu oligarchie.“
A zároveň: „Keď ma vysielajú, systém si môže dovoliť kritiku.“
A keď dostane pravidelnú reláciu: „Systém dokonca monetizuje (speňažuje) svoju kritiku.“
Každá z týchto odpovedí môže byť jednotlivo rozumná.
Spolu však vytvárajú teóriu, ktorú je veľmi ťažké testovať.
Chmelár ako dôkaz proti Chmelárovi — a zároveň dôkaz pre Chmelára
Tu sa dostávame k hlbšiemu spôsobu myslenia.
Formálne myslenie často hľadá jednoduchú odpoveď: Buď Chmelár svojou prítomnosťou v TA3 vyvracia svoju teóriu oligarchie, alebo jeho prítomnosť dokonale potvrdzuje schopnosť kapitalizmu pohltiť vlastnú kritiku.
Hlbšie myslenie pripustí tretiu možnosť: obe tvrdenia môžu obsahovať časť pravdy a zároveň byť neúplné.
Chmelárova prítomnosť v TA3 je skutočne dôkazom, že slovenský mediálny systém nie je dokonale uzavretý systém ideologickej kontroly. Zároveň však nič nedokazuje o rovnosti ekonomickej moci.
Človek môže mať hodinu televízneho času a pritom nevlastniť televíziu.
Môže kritizovať banky a nemôže rozhodovať o úverovej politike.
Môže kritizovať koncentráciu vlastníctva a nemá schopnosť vlastníctvo rozptýliť.
Sloboda hovoriť a moc rozhodovať nie sú totožné.
Takže Chmelár má potenciálne pravdu v jednej dôležitej veci: pluralita prejavu ešte automaticky neznamená pluralitu moci.
Ale jeho kritik má zase pravdu v inom bode: ak existuje rozsiahla pluralita prejavu a autonómne politické rozhodovanie proti ekonomicky silným záujmom, musí to znižovať presvedčivosť veľmi silnej tézy o oligarchickej kontrole.
Obe tvrdenia môžu byť pravdivé súčasne. Toto je možno najplodnejší spôsob, ako Chmelára čítať. Nie ako proroka. Ani ako podvodníka. Ale ako človeka, ktorý upozorňuje na jednu reálnu dimenziu moci a zároveň riskuje, že cez túto dimenziu začne vysvetľovať priveľa.
Fico, Chmelár a autonómia
Je tu ešte jeden zaujímavý moment.
Chmelár pôsobil ako poradca Roberta Fica, ale v auguste 2024 skončil. Podľa vlastných slov to súviselo s jeho kritikou a tlakom koaličného prostredia; po odchode kritizoval aj niektoré Ficove postupy.
Tento príbeh je dôležitý, pretože narúša jednoduchú predstavu o Chmelárovi ako o propagandistovi moci. Bol súčasťou politickej moci. A zároveň z nej vypadol po konflikte. Neskôr Fica opäť podporil v niektorých otázkach a kritizoval v iných. To môže pôsobiť nekonzistentne iba vtedy, ak očakávame, že každý človek musí patriť do jedného tábora.
Hlbší pohľad pripúšťa niečo komplikovanejšie: Chmelár môže Fica považovať za vhodnejšieho predstaviteľa určitých zahraničnopolitických alebo sociálnych postojov a zároveň odmietať niektoré jeho konkrétne rozhodnutia. Môže byť radikálnym kritikom kapitalizmu a zároveň pragmaticky spolupracovať s vládou pôsobiacou v kapitalistickom štáte. Môže kritizovať oligarchické médiá a zároveň v nich vystupovať.
Tieto rozpory nemusia automaticky znamenať pokrytectvo. Ľudia žijú v systémoch, s ktorými nesúhlasia. Environmentálny aktivista cestuje autom. Kritik technologických korporácií používa smartfón. Socialista pracuje pre súkromnú spoločnosť. Liberál môže pôsobiť v hierarchickej organizácii. Rozpor medzi ideálom a praktickým životom je normálny.
Dôležitejšia otázka preto neznie: „Je Chmelár rozporný?“
Samozrejme, že je. Tak ako väčšina politicky aktívnych ľudí.
Lepšia otázka znie: „Vie svoju rozpornosť zahrnúť do vlastnej teórie rovnakým spôsobom, ako do nej zahŕňa rozpory svojich protivníkov?“
Rovnaký meter
A možno práve tu sa dostávame k jadru celého príbehu.
Najlepší test Chmelárovho myslenia nie je otázka, či je ľavicový. Ani či má rád Fica. Ani či je proruský, protizápadný, mierový alebo radikálny.
Najlepší test je oveľa nudnejší: Používa rovnaké pravidlá na všetkých?
Ak oligarchické prepojenie považuje za problém pri protivníkovi, skúma rovnako dôsledne ekonomické väzby politika, ktorému je názorovo bližšie?
Ak považuje mediálne vlastníctvo za zdroj mocenského skreslenia, skúma rovnakým spôsobom médium, ktoré poskytuje priestor jemu?
Ak kritizuje argumenty o zahraničných záujmoch pri jednej geopolitickej orientácii, skúma rovnako ekonomické a mocenské záujmy pri orientácii na Moskvu?
Ak tvrdí, že politici sú pod tlakom kapitalistických štruktúr, pripúšťa konkrétne prípady, keď sa politici týmto štruktúram úspešne vzopreli?
A predovšetkým: Čo by ho presvedčilo, že v konkrétnom prípade sa mýlil?
To je zásadná otázka. Nie iba pre Chmelára. Pre každého z nás.
Potreba nepriateľa, ktorý vysvetľuje svet
Ľudská myseľ má prirodzenú potrebu redukovať komplexnosť. Politický svet je nepríjemne komplikovaný. Ceny energií ovplyvňuje medzinárodný trh, regulácia, technológia, dane, geopolitika, vojna, počasie, infraštruktúra, rozhodnutia firiem a správanie spotrebiteľov.
Verejnú politiku ovplyvňujú voľby, ústava, koalícia, ministerstvá, odborníci, lobisti, záujmové združenia, EÚ, verejná mienka a náhoda.
Je veľmi uspokojivé dostať jedno vysvetlenie: oligarchovia.
Podobnú psychologickú funkciu však môže mať množstvo iných veľkých vysvetlení: Brusel. Moskva. Američania. Liberáli. Globalisti. Nacionalisti. Progresívci. Fašisti. Komunisti. Korporácie. Mainstreamové médiá.
Každý politický tábor má tendenciu vytvoriť pojem, ktorý zložitú realitu zorganizuje. Taký pojem nemusí byť falošný. Problém nastáva, keď sa z vysvetľovanej veci stane univerzálny vysvetľovač.
Preto je Chmelárov príbeh zároveň príbehom oveľa všeobecnejším. Je príbehom ľudskej túžby nájsť za chaosom politických udalostí základný poriadok. Chmelár ho nachádza najmä v štruktúre ekonomickej moci. Niekto iný ho nájde v kultúrnom konflikte. Iný v geopolitike. Iný v psychológii lídrov.
A realita môže byť nepríjemnejšia: všetky tieto vrstvy pôsobia súčasne.
Hlbší pohľad
Hlbšie myslenie sa nesnaží rozpor čo najrýchlejšie odstrániť. Dokáže ho chvíľu udržať. A tak môžeme povedať súčasne:
Áno, veľký kapitál môže mať neprimeraný politický vplyv. A zároveň nie, z toho nevyplýva, že každé rozhodnutie štátu je produktom oligarchie.
Áno, vlastníctvo médií môže ovplyvňovať verejnú diskusiu. A zároveň môže komerčná televízia poskytovať skutočný priestor aj radikálnemu kritikovi vlastníckeho systému.
Áno, Fico môže v konkrétnom prípade presadzovať záujem veľkých ekonomických skupín. A zároveň môže v inom prípade konať proti nim.
Áno, jeho rokovania s Moskvou môžu mať legitímny energetický alebo diplomatický rozmer. A zároveň treba skúmať, ktoré ekonomické záujmy sa s touto politikou prekrývajú.
Áno, Chmelár môže mať autentickú snahu kritizovať moc. A zároveň môže byť jeho kritika ovplyvnená jeho vlastným ideologickým rámcom.
Áno, ideológia nám pomáha vidieť veci, ktoré by sme inak nevideli. A zároveň nám môže zabrániť vidieť veci, ktoré sa do nej nehodia.
To nie je relativizmus. Nie všetky interpretácie sú rovnako dobré. Rozdiel robia dôkazy.
Od „kto za tým stojí?“ k „ako to vieme?“
A tu by som príbeh Chmelár posunul ešte o krok.
Otázka: „Kto za tým stojí?“ je zvodná. Často však predpokladá, že niekto za tým stáť musí.
Lepšia otázka je: „Ako toto rozhodnutie vzniklo?“. Možno za ním stojí oligarcha. Možno úradnícka zotrvačnosť. Možno ekonomická nevyhnutnosť. Možno kompromis koaličných strán. Možno verejná mienka. Možno zahraničný tlak. Možno osobné presvedčenie politika. A veľmi často kombinácia všetkého.
Namiesto: „Komu to prospieva?“
treba pridať: „Je prospech zároveň dôkazom príčiny?“.
Namiesto: „Kto vlastní médium?“, aj: „Ako konkrétne vlastník ovplyvnil tento obsah?“.
Namiesto: „Je Fico napojený na oligarchiu?“, radšej: „Pri ktorom konkrétnom rozhodnutí máme dôkaz ekonomického vplyvu a akým mechanizmom sa prejavil?“.
A namiesto: „TA3 je kapitalistická televízia“, sa pýtajme: „Kde vieme pozorovať zásah vlastníckych záujmov do redakčného rozhodovania?“.
To všetko sú menej efektné otázky. Ale sú analyticky silnejšie.
Chmelár ako produkt systému, ktorý kritizuje
A teraz možno najväčší paradox.
Chmelár kritizuje spoločnosť, ktorá zároveň umožnila vznik Chmelára ako verejnej osobnosti.
Môže publikovať. Môže ostro kritizovať vládu. Môže byť poradcom premiéra. Môže byť z funkcie odvolaný a následne verejne kritizovať človeka, ktorému radil. Môže vystupovať v komerčnej televízii. Môže kritizovať kapitalizmus prostredníctvom infraštruktúry kapitalistických médií.
To možno chápať ako dôkaz otvorenosti systému. Ale možno aj ako dôkaz jeho zvláštnej schopnosti absorbovať opozíciu. Nemusíme si vybrať iba jednu odpoveď.
Moderná liberálno-kapitalistická spoločnosť môže byť súčasne otvorená v oblasti prejavu a veľmi nerovná v oblasti majetkovej moci.
To nie je logický rozpor.
A práve tu má kritika Chmelára svoju najsilnejšiu podobu.
Nie: „Oligarchovia všetko riadia.“
Ale: „Formálna politická rovnosť neodstraňuje obrovské rozdiely v schopnosti ľudí ovplyvňovať spoločnosť.“
Takto formulovaná téza je oveľa ťažšie odmietnuteľná — ale zároveň je omnoho skromnejšia. Už netvrdí, že poznáme skrytého autora každého rozhodnutia. Iba nás núti sledovať moc.
A kde má Chmelárov príbeh slabé miesto?
Práve tam, kde sa zo sledovania moci stane hotové vysvetlenie. Keď ekonomická moc prestane byť jednou z príčin a stane sa príčinou poslednou. Keď oligarchia prestane byť hypotézou, ktorú treba pri každom prípade dokazovať, a stane sa prostredím, ktoré vysvetľuje všetko. Potom nastáva problém, ktorý sa v našej debate opakovane vracal.
Keď Fico spolupracuje s podnikateľmi — oligarchia.
Keď sa s nimi dostane do konfliktu — zmena oligarchických pomerov.
Keď je Chmelár mimo veľkého média — oligarchické médiá ho marginalizujú.
Keď dostane pravidelnú televíznu platformu — kapitalizmus monetizuje vlastného kritika.
V každej jednotlivej situácii možno nájsť rozumné vysvetlenie.
Ale ak všetky možné výsledky potvrdzujú tú istú teóriu, musíme sa opýtať, či ju ešte vôbec testujeme.
Príbeh nie o Chmelárovi
A tu sa napokon príbeh Chmelár prestáva týkať iba Chmelára. Týka sa nás. Každý máme vlastný rámec. Ak človek verí, že hlavnou hrozbou je Rusko, začne mnohé udalosti vysvetľovať ruským vplyvom. Ak verí, že hlavnou hrozbou je Amerika, vidí americké záujmy. Ak verí, že hlavnou hrozbou je neoliberalizmus, vidí moc kapitálu. Ak verí, že hlavnou hrozbou je progresivizmus, vidí kultúrne elity. Ak verí, že hlavnou hrozbou je nacionalizmus, vidí autoritárske tendencie.
Problém nie je v tom, že máme rámec. Bez rámcov myslieť nedokážeme. Problém nastáva vtedy, keď rámec už iba nepotvrdzuje svet.
Svet musí potvrdiť rámec.
A preto asi najdôležitejšia otázka, ktorú môžeme položiť Chmelárovi, je zároveň otázkou pre nás:
Čo by ťa presvedčilo, že sa mýliš?
Nie či sa môžeš mýliť všeobecne. Ale konkrétne:
Čo by si musel vidieť?
Aký dôkaz?
Aké rozhodnutie?
Aký výsledok?
Aké správanie človeka, ktorého považuješ za protivníka?
Aké správanie človeka, ktorého považuješ za spojenca?
Ak odpoveď existuje, zostávame v otvorenom myslení. Ak neexistuje, prestávame skúmať svet a začíname ho iba zaraďovať.
Chmelár medzi kritikou a vierou
Preto by som príbeh Eduarda Chmelára neuzatváral slovami, že „má pravdu“ alebo „nemá pravdu“.
Jeho kritika kladie otázku, ktorú demokracia potrebuje: Kto má skutočnú moc?
Jeho antikapitalizmus pripomína, že jedna osoba – jeden hlas ešte neznamená, že jedna osoba má rovnakú schopnosť ovplyvniť spoločnosť ako druhá.
Jeho pojem oligarchie upozorňuje na vzťah medzi majetkom a politickou mocou.
Jeho skepsa voči zahraničnopolitickým dogmám môže viesť k legitímnej požiadavke skúmať aj ekonomické a geopolitické záujmy za vznešeným politickým jazykom.
Ale práve jeho vlastná teória od nás vyžaduje, aby sme ju aplikovali aj na neho.
Prečo je niektorý ekonomický záujem oligarchický a iný národný?
Prečo je niektorý mediálny vplyv manipuláciou a iný pluralitou?
Prečo je pri jednom politikovi ekonomická väzba dôkazom mocenského vzťahu, kým pri druhom môže ísť o pragmatizmus?
Kde končí systémová kritika a začína selektívne vysvetľovanie?
A predovšetkým: Kde sa Chmelárov príbeh môže stretnúť s faktom, ktorý ho prinúti zmeniť vlastný príbeh?
Tu sa podľa mňa rozhoduje o všetkom. Nie iba pri Chmelárovi. Rozdiel medzi kritickým myslením a ideológiou totiž nemusí spočívať v tom, že jeden človek ideológiu má a druhý nie. Všetci máme predpoklady, hodnoty a interpretačné rámce.
Rozdiel môže byť oveľa jednoduchší: kritické myslenie používa rámec na skúmanie reality, ale dovolí realite, aby rámec zmenila.
Ideologicky uzavreté myslenie urobí opak: použije rámec tak, aby sa doň realita vždy zmestila.
A možno práve medzi týmito dvoma pólmi sa odohráva celý „príbeh Chmelár“. Nie príbeh človeka, ktorého treba buď prijať, alebo odmietnuť.
Ale príbeh človeka, ktorý kladie dôležité otázky o moci — a tým zároveň nechtiac kladie ešte dôležitejšiu otázku o sebe samom: Kto kontroluje kritika moci, keď kritizuje moc?
Možno nikto.
Možno jeho hodnoty.
Možno jeho skúsenosti.
Možno jeho politické sympatie.
Možno jeho predstava spravodlivej spoločnosti.
Možno všetko toto súčasne.
A preto posledná otázka nie je: „Je Chmelár nezávislý?“. Úplne nezávislý pozorovateľ neexistuje. Presnejšia otázka znie: Dokáže Chmelár podrobiť vlastný spôsob myslenia rovnakej kritike, akej podrobuje systém, oligarchov, médiá a politikov?
Ak áno, jeho kritika zostáva otvoreným spôsobom skúmania moci. Ak nie, z kritiky systému sa môže postupne stať systém viery. A hranica medzi týmito dvoma možnosťami nie je pevná. Vedie cez každú jednotlivú vetu, každý konkrétny dôkaz a každú ochotu povedať:
„Toto som si myslel. Fakty však ukazujú niečo zložitejšie.“
Možno práve táto veta je najlepším protiliekom proti oligarchii myslenia — proti stavu, keď nad všetkými možnými interpretáciami začne vládnuť jediná.
