Slováci, akí sme?
„Veď sme na Slovensku.“ Táto veta sa u nás vyslovuje s ľahkosťou, akoby vysvetľovala všetko: pracovné miesto vybavené cez známosť, neochotného úradníka, nesplnený politický sľub, aj drobné obchádzanie pravidiel. Z konkrétnej skúsenosti sa v okamihu stane diagnóza celej krajiny. Nehovoríme už o človeku, ktorý zlyhal, ani o inštitúcii, ktorá nefunguje. Hovoríme o Slovensku a o Slovákoch, akoby viac než päť miliónov rozličných ľudí tvorilo jednu osobnosť s nemennými vlastnosťami. Takéto vysvetlenie je pohodlné, pretože problém uzatvára. Zároveň je nebezpečné: ak za všetko môže národná povaha, potom sa vlastne nedá nič zmeniť.
Oveľa užitočnejšie je položiť si otázku, ktorú pri podobných súdoch často vynechávame: v porovnaní s kým? Bez porovnania sa môže každá nepríjemná skúsenosť javiť ako výlučne slovenská. Ak sa však pozrieme na údaje a na iné krajiny, obraz sa skomplikuje. Slovensko prestane byť beznádejnou výnimkou, no zároveň sa nestratia oblasti, v ktorých skutočne zaostáva. Práve táto zložitosť je dôležitá. Dovoľuje nám odlíšiť pocit od skutočnosti a národný stereotyp od problému, ktorý má konkrétne príčiny a možno aj konkrétne riešenia.
Často sa napríklad opisujeme ako národ nedôverčivých ľudí. Podľa údajov OECD z roku 2023 vyjadrovalo vysokú alebo stredne vysokú dôveru slovenskej vláde 31 percent ľudí, kým iným ľuďom dôverovalo 51 percent respondentov. Miestnej samospráve a polícii dôverovalo približne 40 percent opýtaných. Neskoršie údaje uvádzali v roku 2025 pokles dôvery vo vládu na 23 percent a dôveru v politické strany iba na úrovni 14 percent. Také čísla nemožno zľahčovať. Slovensko má problém s dôverou v politické inštitúcie. Neznamená to však, že Slovák automaticky neverí každému. Ľudia zjavne rozlišujú medzi susedom, políciou, samosprávou, vládou a politickou stranou. Nedôvera preto nie je iba povahová črta; je aj hodnotením konkrétnej skúsenosti.
Dôvera totiž nevzniká vo vzduchoprázdne. Formuje ju kvalita verejných služieb, skúsenosť so súdmi a úradmi, politické škandály aj pocit, či pravidlá platia pre všetkých rovnako. Ak občan opakovane vidí, že zodpovednosť sa vyvodzuje selektívne, jeho skepsa nemusí byť prejavom vrodeného cynizmu, ale racionálnou reakciou. Presnejšia veta teda neznie „Slováci neveria štátu“, ale skôr „na Slovensku je relatívne nízka dôvera v niektoré politické inštitúcie“. Znie menej dramaticky, no otvára dvere ďalším otázkam: prečo je dôvera v jednu inštitúciu vyššia než v inú, čo ju poškodzuje a čo by ju mohlo obnoviť?
Podobný stereotyp vytvára obraz večne nespokojného Slováka. Verejná diskusia je plná kritiky politikov, platov, dopravy, susedov či počasia, a tak ľahko nadobudneme dojem, že žijeme v krajine trvalého nešťastia. Údaje však hovoria jemnejším jazykom. Podľa Eurostatu dosiahla v roku 2024 priemerná spokojnosť so životom na Slovensku 7,3 bodu z desiatich, o desatinu viac než priemer Európskej únie. Eurobarometer z roku 2025 uvádzal, že so svojím životom bolo spokojných 87 percent obyvateľov Slovenska, približne toľko ako v Únii celkovo. Súčasne bolo 59 percent ľudí nespokojných s fungovaním demokracie v krajine.
Nie je to nevyhnutne rozpor. Človek môže byť spokojný s rodinou, priateľmi, bývaním či každodenným životom a zároveň veľmi kritický k politike a smerovaniu štátu. Verejnú náladu navyše často odhadujeme podľa správ, sociálnych sietí a politických diskusií, teda prostredí, v ktorých prirodzene dominujú konflikty. Pokojný deň sa nestane titulkom. Zlyhanie nemocnice, úradu alebo politika áno. Verejný priestor preto nie je verným zrkadlom bežného života a hlasnosť určitého postoja ešte nedokazuje jeho väčšinovosť.
Vidno to aj na vzťahu Slovákov k Európskej únii. Politické hádky môžu vyvolať dojem, že Slovensko patrí medzi mimoriadne euroskeptické krajiny. V jesennom Eurobarometri z roku 2025 však Únii dôverovalo 54 percent obyvateľov Slovenska, kým priemer EÚ bol 48 percent. Voľný pohyb osôb podporovalo 90 percent a spoločnú menu 84 percent respondentov. Tieto výsledky neznamenajú bezvýhradný súhlas so všetkými európskymi rozhodnutiami. Ukazujú však, že najhlasnejšie odmietanie nemožno automaticky zameniť za názor celej spoločnosti.
Medzinárodné porovnávanie nemá slúžiť na prikrášľovanie reality. V niektorých oblastiach Slovensko naozaj zaostáva. V prieskume OECD z roku 2023 iba 21 percent ľudí očakávalo, že pracovník verejnej správy odmietne úplatok ponúknutý za urýchlenie služby; priemer OECD bol 36 percent. Je to vážny signál o vnímanej integrite verejných inštitúcií. Ani tento údaj však nedokazuje, že Slováci sú „skorumpovaný národ“. Meria očakávanie správania verejného pracovníka, nie ochotu každého respondenta úplatok prijať či ponúknuť. Presné pomenovanie problém nezmenšuje. Naopak, pomáha nám pochopiť, čo vlastne treba meniť.
Pritom nie je jedno, ako o spoločnosti hovoríme. Ak človek uverí, že podvádza každý, ľahšie si ospravedlní vlastné obchádzanie pravidiel. Ak si je istý, že všetci politici sú rovnakí, prestane medzi nimi rozlišovať. Ak považuje štát za navždy nefunkčný, môže rezignovať na voľby aj občiansku angažovanosť. Cynizmus potom realitu iba neopisuje; začína ju spoluvytvárať. Veta „inak sa tu nedá“ sa mení na povolenie robiť presne to, čo na krajine kritizujeme.
Náš úsudok skresľuje aj spôsob, akým porovnávame domov so zahraničím. O slovenských kauzách, nefungujúcich úradoch a pochybných zákazkách počúvame denne, kým podobný prípad v Belgicku, Taliansku či Francúzsku sa k nám možno nikdy nedostane. Západné krajiny navyše často poznáme ako turisti. Vidíme čistú ulicu, kvalitnú cestu a fungujúcu stanicu, no nesledujeme miestne diskusie, každodenné sťažnosti ani večernú debatu o politickom škandále. Svoju krajinu poznáme zvnútra, cudziu zvonka. Také porovnanie nemôže byť celkom spravodlivé.
Užitočnejší obraz ponúkajú štáty s podobnou historickou skúsenosťou. Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko či pobaltské krajiny prešli komunistickým režimom a následnou transformáciou, napriek tomu sa vyvíjali rozdielne. Estónsko dokázalo vybudovať funkčný digitálny štát a v kvalite verejných inštitúcií sa posunúť výrazne dopredu. Jeho príklad neznamená, že všetky riešenia možno jednoducho preniesť na Slovensko. Pripomína však, že história je vysvetlením, nie rozsudkom. Veta „to je pozostatok komunizmu“ môže objasniť východiskovú situáciu, nemôže donekonečna ospravedlňovať výsledok.
Najproblematickejšie v našich sebahodnoteniach býva slovo „my“. Výroky ako „my Slováci sme závistliví“ alebo „my si všetko vybavujeme po známosti“ zakrývajú rozdiely medzi generáciami, regiónmi, profesiami a sociálnymi skupinami. Kto je priemerný Slovák? Mladý človek z Bratislavy, učiteľka z okresného mesta, podnikateľ, dôchodca z dediny alebo študent bez stabilného príjmu? Keď údaje ukazujú rozdielnu mieru dôvery podľa veku, už samotné zovšeobecnenie „Slováci neveria vláde“ prestáva stačiť. Priemer je užitočný na orientáciu, nie na opísanie konkrétneho človeka.
Možno teda nepotrebujeme viac národného sebabičovania ani lacnej hrdosti. Obe polohy vychádzajú z predstavy, že Slovensko musí byť za každú cenu výnimočné - raz mimoriadne dobré, inokedy nenapraviteľne zlé. Pravdepodobnejšia je menej dramatická možnosť: sme bežná európska krajina s problémami, ktoré poznajú aj iní, a zároveň s oblasťami, v ktorých zaostávame viac, než by sme mali. Taký pohľad nie je únikom od kritiky. Je podmienkou kritiky, ktorá smeruje k zmene namiesto rezignácie.
Keď preto najbližšie zaznie „to je typické Slovensko“, mali by nasledovať dve otázky: odkiaľ to vieme a v porovnaní s kým? Možno zistíme, že sme naozaj medzi najhoršími a potrebujeme sa vážne zaoberať príčinami. Možno sme priemerní a z bežného regionálneho problému sme zbytočne vyrobili národnú vlastnosť. A niekedy sa ukáže, že sme na tom lepšie, než si pripúšťame. Úlohou výskumu a porovnávania nie je prikazovať nám hrdosť, ani hanbu. Majú nás naučiť rozlišovať medzi dojmom a skutočnosťou. Pretože veta „takí sme my Slováci“ nie je odpoveď. Je to iba hypotéza — a zrelá spoločnosť svoje hypotézy neopakuje donekonečna. Overuje ich.
