Slovák, aj Európan
Otázka „Ste Slovák alebo Európan?“ znie na prvé počutie celkom nevinne. Je krátka, zrozumiteľná a akoby si pýtala jednoduchú odpoveď. Nikto sa veľmi nečuduje človeku, ktorý sa cíti byť zároveň Košičanom aj Slovákom, Oravačkou aj Slovenkou. Pri Európe však niekedy začíname uvažovať tak, akoby sa dve príslušnosti nezmestili do jedného života. Akoby každé priblíženie k Európe muselo znamenať krok preč od Slovenska.
Ľudská identita pritom nie je nádoba s presne odmeraným objemom. Nie sme zo sto percent iba jednou vecou. Sme deťmi svojich rodín, obyvateľmi miest a regiónov, členmi profesií, cirkví, komunít či generácií. Jedna vrstva nás nemusí oberať o druhú. Aj výskumy európskej identity ukazujú, že pre väčšinu ľudí je národná príslušnosť silnejšia než európska, no napriek tomu sa mnohí cítia byť oboma. Európska identita zvyčajne nevzniká na mieste, z ktorého národná identita ustúpila. Skôr sa k nej pridáva.
Možno preto nie je najdôležitejšie pýtať sa, ako silno sa človek cíti byť Slovákom. Dôležitejšie je pýtať sa, čo preňho slovenskosť znamená. Výskumníci rozlišujú patriotizmus a nacionalizmus, hoci v bežnej reči tieto slová často splývajú. Patriotizmus môže byť pokojnou náklonnosťou k vlastnej krajine: poznáme jej jazyk, krajinu, príbehy i slabosti a chceme, aby sa jej darilo. Takýto vzťah nepotrebuje nikoho ponižovať. Nacionalizmus v užšom zmysle však ľahšie vytvára rebríček nadradenosti a hranicu medzi „našimi“ a „cudzími“. Kým patriotizmus môže s európskou príslušnosťou dobre spolunažívať, výlučná a šovinistická predstava národa sa s ňou dostáva do konfliktu oveľa častejšie.
Rozdiel možno cítiť v dvoch vetách. „Som hrdý na to, že som Slovák“ je výpoveď o vzťahu. „Aby som bol skutočný Slovák, musím odmietnuť všetko, čo presahuje Slovensko“ je už pravidlo vylúčenia. Prvá veta nepotrebuje nepriateľa. Druhá ho prinajmenšom tuší za hranicou. Problémom teda nemusí byť silná láska k vlastnej krajine, ale predstava, že táto láska je pravá iba vtedy, keď sa od iných oddeľuje.
Podobný rozdiel sa objavuje aj v tom, koho považujeme za člena národa. Občianske chápanie vidí Slováka v človeku, ktorý je súčasťou politického spoločenstva, rešpektuje jeho pravidlá a chce sa podieľať na spoločnom živote. Etnokultúrne chápanie kladie väčší dôraz na pôvod, narodenie, jazyk či zdedenú kultúru. Ani tradícia, ani jazyk nie sú samy osebe problémom. Napätie vzniká, keď sa z nich stanú nepriepustné vstupné dvere. Ak si národ predstavujeme ako otvorené politické spoločenstvo, vieme si jednoduchšie predstaviť aj širší kruh príslušnosti. Ak ho vidíme ako uzavretú skupinu, nadnárodné „my“ môže pôsobiť ako ohrozenie.
Európska identita preto nemusí hovoriť: buď menej Slovák. Môže hovoriť: byť Slovákom je jeden zo spôsobov, ako byť Európanom. Slovensko sa v takomto príbehu v Európe nerozpúšťa. Vstupuje do nej so svojou rečou, skúsenosťou a záujmami. Európa nie je prázdna vrstva položená nad národmi; existuje prostredníctvom nich. Takto sa dá porozumieť aj suverenite nie iba ako schopnosti zostať sám, ale ako schopnosti konať spolu tam, kde osamelosť nestačí.
Tento vzťah však nie je iba súkromným pocitom. Politika nám neustále ponúka príbehy, cez ktoré si ho vysvetľujeme. Tá istá Európska únia môže byť opísaná ako priestor, v ktorom Slovensko presadzuje svoje záujmy s ďalšími štátmi, alebo ako cudzia moc, ktorá Slovensku niečo berie. V prvom obraze je Slovensko v Európe. V druhom stojí Slovensko proti Európe. Otázka „Slovák alebo Európan?“ nie je iba meraním názoru. Už svojou stavbou môže naznačovať, že konflikt je prirodzený.
Niekedy pritom viac pomáha hovoriť o Európe ako o spoločnom projekte než ako o spoločnom dedičstve. Dedičstvo obracia zrak dozadu a ľahko otvorí spor o to, koho minulosť je tou pravou. Projekt sa pýta, čo chceme vytvoriť spolu. Nevyžaduje rovnaké spomienky, ale aspoň čiastočne spoločnú budúcnosť. Takáto predstava je postformálna v najlepšom zmysle: prijíma, že viacero pohľadov môže byť pravdivých naraz, a namiesto rýchleho buď – alebo hľadá vzťah, kontext a možnosť spolupráce.
Nie každý však Európu zažíva rovnako. Pre človeka, ktorý študoval v zahraničí, pracuje v medzinárodnom tíme, cestuje bez hraničných kontrol a má priateľov v rôznych krajinách, je Európa súčasťou životopisu. Pre niekoho iného zostáva najmä témou televíznych správ. To nie je rozdiel v inteligencii ani v morálnej hodnote. Je to rozdiel v skúsenosti. Výskumy opakovane nachádzajú silnejšiu európsku identifikáciu medzi ľuďmi, ktorí sú viac zapojení do cezhraničného života. Zároveň však upozorňujú, že mobilita sama osebe nikoho automaticky „nevyrobí“ za Európana. Erasmus priťahuje aj ľudí, ktorí boli Európe otvorení už pred odchodom.
Práve tu sa dotýkame citlivej nerovnosti. Možnosti cestovať, študovať jazyky, presťahovať sa za prácou alebo čerpať výhody jednotného trhu nie sú rozdelené rovnomerne. Ak európsku identitu najľahšie prijímajú tí, ktorí Európu najviac využívajú, môže ostatným znieť ako sebavedomý jazyk víťazov mobility. Vtedy sa kultúrny spor prekrýva so sociálnym: mobilní verzus zakorenení, centrum verzus periféria, tí, ktorí Európu žijú, verzus tí, ktorí o nej najmä počúvajú. Vľúdna európska politika by tento rozdiel nemala vysvetľovať nedostatkom rozhľadu. Mala by sa pýtať, ako urobiť spoločný priestor skutočným aj pre ľudí, ktorých život zostáva miestny.
Pocit príslušnosti totiž nevyrastá iba z vlajok, hymien a sloganov. Rastie z toho, či inštitúcie pôsobia spravodlivo, či človek cíti, že jeho hlas niekam doputuje, a či spolupráca prináša zrozumiteľný úžitok aj jeho komunite. Ľudia sa nestávajú Európanmi najmä preto, že by prestali mať radi vlastnú krajinu. Skôr preto, že v Európe nájdu niečo, čo môžu považovať za svoje. Európska identita sa nemusí budovať na sklamaní zo Slovenska. Môže vyrásť z presvedčenia, že Slovensko aj Európa sú priestory, za ktoré nesieme diel zodpovednosti.
Aj vonkajšia hrozba môže hranicu nášho „my“ posunúť. Najnovšie výskumy spájajú vnímanie ruskej hrozby so silnejšou európskou hrdosťou a podporou spoločnej obrany. Hrozba teda nemusí posilniť iba úzky nacionalizmus; môže pripomenúť aj širšiu spolupatričnosť. To neznamená, že identitu treba stavať na strachu. Ukazuje to však, že hranice skupiny nie sú nemenné. V jednej situácii zdôrazníme rozdiel medzi Slovákmi a Poliakmi, v inej dokážeme povedať „my Európania“.
Pre Slovensko z toho nevyplýva potreba vybrať si správnu nálepku. Užitočnejšie je pestovať takú podobu národnej hrdosti, ktorá sa nebojí susedstva. Môžeme chrániť jazyk bez podozrievania iných jazykov, vážiť si tradície bez predstavy čistej a nemennej kultúry, presadzovať národný záujem bez popierania spoločných záujmov. Zrelá príslušnosť unesie aj napätie: vie, že spolupráca niekedy bolí, že inštitúcie zlyhávajú a že kritika EÚ nie je automaticky odmietnutím Európy. Práve schopnosť kritizovať pri zachovaní vzťahu je znakom toho, že nám na spoločenstve záleží.
Najzaujímavejšia otázka preto možno neznie „Slovák alebo Európan?“, ale „Prečo máme pocit, že si musíme vybrať?“ Výskum ponúka triezvu odpoveď: rozhodujúca nie je iba sila národnej identity, ale jej obsah, každodenná skúsenosť, dôvera v inštitúcie a politický príbeh, ktorým vzťah Slovenska a Európy opisujeme. Najväčším súperom európskej identity nemusí byť slovenská identita. Môže ním byť presvedčenie, že každá príslušnosť musí byť výlučná.
Možno teda stačí urobiť malú, ale podstatnú opravu v otázke. Nie Slovák alebo Európan, ale Slovák v Európe. Nie dve identity, ktoré sa preťahujú o človeka, ale dva kruhy, v ktorých môže žiť, rozhodovať sa a cítiť zodpovednosť. Byť Európanom potom neznamená ubrať zo slovenskosti. Znamená dovoliť jej, aby sa stretla s inými a zostala pritom sama sebou. A byť Slovákom nemusí byť múrom. Môže to byť domov, z ktorého sa dá pozerať aj cez otvorené okno.
