Ako malý som chcel byť pilot, rodičia mi to nedovolili, preto som vždy chcel, aby si moje deti splnili svoje sny o štúdiu. V rokoch, keď moje deti mali ísť študovať, sa zrušili príspevky na štúdium, čo neznamenalo pre našu rodinu nič dobré, pretože sme patrili do strednej vrstvy a v tej dobe si zaplatiť štúdium mohli dovoliť len bohatšie rodiny.
V tej dobe som dostal pracovnú ponuku, ktorá bola platovo lákavá, ale znamenala pre mňa dlhé odlúčenie od mojej rodiny. Vedel som, čo všetko takéto odlúčenie znamená, pretože predtým som pracoval rok v zahraničí, konkrétne vo Florove (Rusko). Ale teraz to bolo iné, pretože som už mal rodinu.
Ale nemal som na výber. Prijal som ponuku. V Kazachstane som pracoval osem rokov na „prefe” ( Prefa je závod, kde sa odlievajú odliatky zo železo-betónu) s menšími prestávkami, počas ktorých som sa vracal domov.
Opustiť rodnú krajinu bolo pre mňa ťažké. Letel som do Kazachstanu, ďaleko od mojej milovanej rodiny a manželky. Bolo ťažké odísť, ale vedel som, že je to to najlepšie, čo práve môžem urobiť pre moju rodinu.
Môj let do Kazachstanu
Neletel som prvýkrát. Môj prvý let bol do Ruska (taktiež pracovne). Vedel som, ako to v lietadle chodí. Tentoraz pre nás poslali „špeciál." Tri firmy, čo tam šli pracovať, sedeli spolu v jednom lietadle.
Musím priznať, že mnoho ľudí, čo so mnou malo robiť, som už poznal, pretože väčšinou boli z mojej práce.
V lietadle nás sedelo, povedal by som, že asi stošesťdesiat ľudí.
A v tomto to bolo iné. Do Ruska som letel oveľa menším lietadlom. Z mojich skúseností musím priznať, že lepšie je letieť väčším lietadlom. Pristávať malým lietadlom je veľmi prudké. Počas môjho prvého letu do Ruska som sa bál, pretože lietadlo neklesalo postupne, ale prudko. Tu to bolo viac postupné.
Keď sme tam prileteli, bola jar.
Rozhliadali sme sa po krajine, boli sme udivení, pretože všade okolo bola rovná Zem, nikde sme nevideli kopce a o stromoch ani nevravím.
Stromy tam boli len veľmi zriedka, väčšinou tam boli len také kríčky, ktoré by sa len ťažko dali nazvať stromami.
