"Volal si všetkým? Fabiánovi, Dagmar, Alfonzovi aj Eliške?" vyzvedavo sa pýtal Čestmír. "Áno, volal a ani jeden nemôže prísť. Asi to nechali na nás dvoch" ironicky odvetil Blažej. Vtom začal vybaľovať z ruksakov potrebný alkohol na zahnanie "smútku" a už obaja kráčali v rovnakých šľapajách.
Po hodine naberania inšpirácie siahol Čestmír rukou do vrecka ... ehm ... "mám tu mobil, čo keby sme skočili za Slávkou do Pezinka?" "Dobrý nápad, zbalíme sa a hor sa vpred!" vyskočil zo stoličky Blažej. Pomaličky pomohol vstať aj Čestmírovi a vydali sa na cestu. Po strastiplnom prekonávaní prekážok prírody, zábran v myslení a vnímaní, či porúch trávenia zakotvili na autobusovej stanici. "Šofér nás príde vyzdvihnúť posledným spojom zhruba o desať minút," ako prvý s úžasom v ústach zistil Čestmír. "Nuž, patrilo by sa počkať na lodivoda, aby nám náhodou neubzikol" vyviedol Čestmíra z úžasu Blažej, pričom opätovne otvoril ruksaky a načal druhú várku regenerácie. Po chvíli obaja hľadeli na otvorenú "bránu do Pezinka". Boli to dvere autobusu, ktorý sa už - už chystal na odchod. "Moment! Čakajte!" prestali kamaráti regenerovať a prirútili sa k vodičovi. "Kam to bude, mladí páni?" provokoval šofér. "Dvakrát Pezinok" vygrgol Blažej. Obaja si sadli hneď za vodiča. Neboli si istí, či budú schopní zaostriť zrak na nápisy dopravných značiek. Autobus sa celou cestou natriasal, čo u našej dvojici vyvolávalo zdanlivo zmiešané pocity. Keď viečka na Blažejových očiach postupne klesali ku dnu, Čestmír vykríkol: "Kde, v prdeli, je ten Pezinok?". "Tuná, chlapci, teraz vystupujete" precedil medzi zubami postarší pán s hlavou holou ako poleno. Kamaráti vstali a z teplých, čalúnených sedadiel vkročili do mierne studenej májovej noci.
"Vieš, kde Slávka býva?" vyzvedal Blažej. "Jasné, že nie. Veď som u nej ešte nebol, ale vraj je tam celkom pekne" zamrmlal Čestmír. "Počuj, povedala ti vlastne, že k nej môžeme prísť, alebo sme sa sem terigali zbytočne?" výškovým hlasom začínal hádku Blažej. Čestmír siahol rukou do vrecka, keď naň Blažej vyčítavo pozrel. Vo svojej biedne fungujúcej pamäti správne zaznamenal, že tento obraz videl dnes iba druhýkrát. "No ... teraz som sa dozvedel, že asi pred hodinou šla s rodičmi na popkoRn. Nie je to dobrý žart?" snažil sa vymotať Čestmír. "Nie, to teda nie je!" rockovo zaspieval Blažej. Na jednu noc sa tak na steny chudobná zastávka v Pezinku stala domovom dvoch študentov na pokraji zúfalstva. Zohriať sa nijako nemohli, lebo ruksaky boli prázdne a v ich prípade žiaden iný spôsob neexistoval. Trochu aj ľutovali svoju opačnú orientáciu. Alkohol a zmarené plány dokážu spraviť s pozitív negatíva, no netreba im podľahnúť.
Na mieste, kde sa cesty kamarátov na druhý deň mali rozísť, spoločne vyslovili: "bol to zaujímavý víkend. Určite z toho bude zaujímavá historka, ale bolo to iba raz ... už nikdy viac."
