Homo sapiens - človek dnešný sa snaží vyutívať čo najväčšiu kapacitu mozgu. Ničí zeleň betónom a ovzdušie plynmi, aby sa mohol dopravovať rýchlejšie, no skôr zomrieť. Vedie nevraživé vojny kvôli ziskom a postaveniu svojej krajiny, pričom všetky majú jeden pôvod. Politiku, políciu, cirkev, súdnictvo premieňa na pokrytecké subjekty, ktorým pomaly nik nerozumie. Bezhlavo vraždí kožušinové zvery kvôli vlastnej nenásytnosti. Pre svoj cieľ je ochotný potopiť mnoho ostatných príslušníkov svojho druhu ... kto nám dal právo nazývať sa človekom rozumným?
Mnoho ľudí, ktorým nestačí množstvo ich peňazí a a chcú viac, idú zaslepene za svojím cieľom. Kým prídu na to, že konajú nesprávne, býva neskoro. Vlastné peniaze zničia nielen ich, ale omnoho viac vecí, ako si dotyční dokážu vôbec predstaviť. Naďalej v tom pokračujú, či už ich potomkovia, alebo úplne nová generácia. Gény človeka usmerňujú po celú dobu a to, čo je v ľuďoch zakotvené, čo si sami vypestovali, sa len ťažko neskôr odstraňuje.
K tomuto by som chcel dopísať ešte jeden môj text:
Slnečnica týči sa na poli, večne obžieraná malým hmyzom,
doživotné rany si hojí každým rozjasneným ránom.
Sleduje veľkú slnečnú žiaru, svetlo vôkol seba sa jej máli,
otáča sa za ňou, nemá páru, že na konci ju Slnko spáli.
Vôbec netušila, čo ju čaká, slepo svojho "pána" sledovala,
aká to je teraz bolesť, aká, keď s naivným životom skoncovala?
Upálená, spálená vlastným Slnkom,
pomaly začínala strácať nádej.
Z posledného dychu zasiala zrnko
a zrnká v tom pokračujú ďalej.
