Tak to tu zase máme. Začal nám nový školský rok, ja som zaujala stabilizovanú polohu za notebook-om, zažehnala som svoj krútihlav, navliekla na seba dlhé ponožky (pozor, už nie členkové = jeseň je už za rohom) a rozhodla sa sem po mesiaci niečo prispieť. Akosi ma chytal zakaždým mámor, že každý napísaný riadok je iba výkrik do tmy. No čím som staršia, tým viac som roztržitá a ťažko sa mi sústredí. Podieľ na tom majú a rôzne komunikačné aplikácie. Odpútavajú moju pozornosť. Je pre mňa hrozne ťažké sústrediť sa na hocičo, v čítaní väčšinou zvládam aspoň texty dobrých novinárov. Som úplný príklad zástupcu generácie, ktorá sa nevie sústrediť ani na to, ako sa volá. Stále mám totiž vo vrecku mobil a v kuse mi tam niekto píše. Som nekoncentrovaná a bola som taká vždy. Vážne nerozvážna. Veľmi mi to prekáža. Strašne by som v ňom chcela žiť - v živote bez sociálnych sietí. Zasa smerujeme k tomu, že si uvedomíme, ako nám to berie čas. Ja už nemám facebook v mobile, Instagram si pravidelne vymazávam. Asi smerujeme k tomu, že sa vrátime k starým nokiám. Je to taký nátlak – niekto vám volá a automaticky musíte zodvihnúť alebo odpísať, inak sú všetci nervózni. Aj ja som. Píšem veľmi nárazovo, niekedy nenapíšem nič celý mesiac a potom hneď päť textov za týždeň. Sú to vlny, že niečo prežívam alebo sa snažím spomenúť si na to. Najzaujímavejšie veci vzniknú v stave, že som buď smutná, nadšená, zaskočená, niečo ma veľmi inšpiruje. Keď už som v koncoch a neviem o čom, na to sú super knihy. Nájdete v nich myšlienky iných ľudí, nad ktorými bežne nerozmýšľate, keď si umývate zuby.
Bol krásny slnečný deň, nemala som už prázdniny, takže dvakrát toľko času na rozmýšľanie. Vyšla som vchodovými dvermi na dvor, prešla cez trávnik a sadla si na záhradnú lavičku, pokrčila nohy a hlavu si položila na kolená. Potichu som si spievala a po chvíli som si zastrčila sluchátka do uší a pustila nejakú smutnú hudbu, ktorá ešte viac podtržila to ako sa cítim. Čakala ma rodinná oslava, cítila som sa taká osamelá, ale zároveň predstierať, že som celkom v poriadku som musela. Diskrétnosť je veru veľký cit, ktorý nám akosi dáva pocítiť, že sme hodnotní a rešpektovaní. S prázdnym pohľadom, opakujúc si modlitby, ale zároveň s pocitom odovzdanosti Jemu som kráčala do školy. Divné na to bolo to, že dokonca v predstihu. Nejaký párik sa tu bozkáva pred vchodom, akoby ostatní ani neexistovali. Pozriem na nich a rýchlo na zem a prejdem okolo nich so sklonenou hlavou. Sme malé mesto, každý pozná každého a mne sa tisnú slzy do očí. Nikdy som nevedela predstierať, že sa mi nepáči, že ho nechcem. A tak som stále bola sama. A nečudo, veď mne sa každý týždeň páčil iný chlapec a on má takých ako som ja i tak plné dlane. No nevedela som ako zareagovať.
Máme rozdelených ľudí na tých diskrétnych, milých a pozorných a v druhej skupine sa nachádzajú tí dotieraví, nepríjemní a indiskrétni. Pokiaľ tej druhej skupine by som sa najradšej vyhla, tú prvú by som stretala každý deň. Odhadnúť kto do akej skupiny patrí vieme akosi inštiktívne, proste to tak je.
Ja indiskrétnosť najviac pociťujem asi v momente, keď ma na ulici spozná niekto dospelý, kto ma pozná a užuž mi kladie ruky na plecia akoby bol môj starý príbuzný. Také správanie pôsobí veľmi nepríjemne a dotieravo.
Už ste niekedy premýšlali nad tým, prečo nás tak veľmi nahnevá keď niekto listuje v našich denníkoch alebo čítajú naše listy? Mňa osobne veľmi, aj keď mi jeho obsah teraz príde už vtipný. No ja denník vnímam ako priateľstvo, každé indiskrétne vniknutie nerešpektuje puto, ktoré je medzi vytvorené.
Vrátim sa k mini príbehu na začiatku - Ale ja som tu do kelu! Čo teda urobím, začnem sa pozerať? To sa mi zdá indiskrétne. Prejdem so sklonenou hlavou alebo sa pozriem inam? Nechcem aby ma pokladali za puritánku, ktorú to dokáže vyviesť z miery. Je to nepríjemná situácia. Ale na ktorej strane je teraz indiskrétnosť? Na mojej? Ale ja si predsa nenárokujem vlastníctvo verejného priestoru na svoju intimitu. “A čo je na tom akože zlé?” - búria sa dvaja, keď sa opováži ich osloviť dospelý. Opisuje to slovo “bezohľadnosť”. Rovnako ako keby dvaja vodiči odstavia svoje autá do stredu cesty a začnú sa rozprávať. Ako sa niekto rozpráva počas koncertu, alebo ako si niekto vŕta v nose, pokiaľ ostatní jedia - pardón za výraz, ale to tak. Tak isto nikoho vo vlaku nenútime, aby sa celú cestu pozeral von oknom alebo čítal noviny.
“Ale veď to je niečo úplne iné.” - len sa jednoduchšie poukazuje na fyzické ako na duševné odťažovanie. Nedostatok diskrétnosti a bezohľadnosť znamenajú nešťastie a stratu pre spoločenský život. Tí, čo blokujú cestu autami sa odstúpia len vtedy, ak príde niekto silnejší, dvaja bozkávači prestanú len ak niekto s ešte viac obmedzeným správaním začne na nich pokrikovať vulgarizmy.
Súčasná situácia nás núti žiť hlava na hlave - málo peňazí = malý úver = malý byt alebo situácia v električkách či vlakoch. Ako neprestajný ruch dopravy a premávky spôsobuje, že sa stávame hluchými, tak nedostatok diskrétnosti môže spôsobiť, že sa začneme správať ako myši - ak ich zavriete do malého stiesneného priestoru, začnú sa správať agresívne. Veď aj násilie tohto storočia sa vyskytuje skôr v preplnených metropolách ako na maličkých vidieckych plochách.
