Často cítim tlak. Vnútorný tlak, že musím veci urobiť nejako. Najlepšie hneď a najlepšie hneď aj najlepšie. Momentálne vedľa mňa leží moja dvojročná dcéra. Ja nespím aj keď by som mohla. Prečo? Lebo väčšinu času cítim tlak. Čo somnou bude ďalej? Dokážem ešte vôbec pracovať? Budem vedieť vypnúť hlavu po práci? Nebudú mi myšlienky z práce infikovať a kaliť inak pekný voľný čas?
Za dva roky materstva som sa veľmi zmenila. Až niekedy uvažujem, či je to zmena alebo úpadok. Možno aj aj. A viem, že to hovorí každá mama, že materstvo ťa zmení. A viem aj to, že výlev matky už fakt nikoho nezaujíma. Nič nové, nič vtipné. Zvládla každá, zvládneš aj ty.
Ja by som povedala, že materstvo zmení každú mamu, ale každú inak. Ja cítim, že ako matka som začínala od nuly. A teraz cítim, že ako matka, ktorá by sa chcela aj mala zaradiť - opäť začínam od nuly. Možno aj od -2, keď si tak preskenujem svoje sebavedomie. Nebojím sa objednať pizzu, a vybaviť niečo na úrade. Už sa nebojím teploty ani hodenia sa o zem. Ale bojím sa - stresu. Bojím sa toho, že budem musieť opäť niečo niekomu dokazovať. A možno mu to ani nedokážem. Bojím sa, že budem robiť veci huruburu. Ani jedno ani druhé poriadne. Že zase začnem blbo jesť. Len tak halabala. Že som vlastne ešte nezačala pekne jesť. Že som vlastne ešte stále unavená, a normálne by som išla do kúpeľov. Ešte stále som si nevyformovala postavu. Čiastočne preto, že nevládzem a čiastočne preto, že ľutovať sa je ľahšie než sa formovať.
Deje sa mi to, čo je teraz také populárne? Odišla z korporátu a otvorila si cukráreň, stala sa farárkou, založila kino pre nevidiacich. Možno sa aj ja pomaly dostávam k zákutiami svojej duše, kde čakajú na realizovanie sny, ktoré som dávno zavrhla. Možno sa aj ja vydám na cestu, ktorú niektorí volajú zmena zamerania a iní - preplo jej.
V každom prípade, tento čas je skvelý minimálne na jednu vec. Človek sa môže naučiť pracovať so svojou hlavou. Čakať je nepríjemné. Prečo? Lebo čakanie je neistota. Príde nepríde? Bude nebude? A okolo toho kopec myšlienok. Ale zbytočných. Včera som to pochopila, keď som čakala na kamošku. Meškala, a ja som si hovorila, čo keď zabudla, čo keď to nestihneme, mám jej zavolať, pôjdem jej oproti, stalo sa jej niečo, koľko je vlastne hodín... Keď som zdvihla hlavu lepšie a vyššie bol tam krásny strom ozdobený svetielkami. Takmer by mi unikol ten pekný pohľad, lebo som bola hlavou kdesi mimo, v obavách.
Chcem tým povedať, že síce neviem čo budem robiť, či to zvládnem, či zarobím dosť, či to zladím, či ma to bude napĺňať, či si vôbec niečo nájdem ... (Bože čo keď si fakt nič nenájdem, a neviem si ani cukráreň otvoriť, lebo neviem tak dobre piecť).
ALE! môžem sa naučiť aj čakať. Čakať a nevedieť čo bude. Snažiť sa, konať, ale žiť aj s tými obavami. Síce tu sú, ale patria budúcnosti. Síce tu sú, ale je tu aj krásny strom ozdobený svetielkami.
