Problém obvykle nastane, keď treba riešiť otázku, čo je spravodlivé. Lebo sú tri spravodlivé spôsoby rozdeľovania bohatstva: po prvé, že každému patrí taký diel z bohatstva, aký sám vytvoril, po druhé, že každému treba dať rovnako, a po tretie, že víťaz berie všetko.
Bolo to niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď Slovensko navštívila argentínska príbuzná mojich známych. Prichádzala ako socialistka a odchádzala prinajmenšom so zmiešanými pocitmi. Jej hodnotenie sociálnej situácie Slovákov však bolo veľmi poučné. „Myslela som si, že socializmus je, keď sú všetci bohatí, nie keď sú všetci chudobní.“ Lebo sme boli chudobní ešte aj v porovnaní s Argentínou. Ale spravodlivo. Všetci.
Dnešná situácia nás Slovákov sa od vtedajšej líši hlavne tým, že väčšina je chudobná i naďalej, aj keď som si nie istý, že to ešte platí pri porovnaní s Argentínou, ale niektorí zbohatli. A to môže tých, čo nezbohatli dosť, viac alebo menej srdiť. A tak veľmi ochotne nastavujú sluch takým, ktorí hovoria o akomsi ideálnom európskom sociálnom štáte, v ktorom sa bohatstvo rozdelí spravodlivo a naraz sa všetci stanú bohatými. Ako? Nuž jednoducho, bohatým sa zoberie. Každý si pravda hneď domysli, že preto, aby sa to dalo chudobným. Ale počúvajte pozorne celú vetu. O rozdávaní tam nenájdete ani pol slova. Len o oberaní bohatších.
Máme, pravda, vo svojej kultúrnej pamäti ideu sociálnej spravodlivosti založenú na jánošíkovskej ekonomike prerozdeľovania, ktorá predstavuje jeden z krásnych snov o lepšom svete, a podľa nej si vykladáme i reči o spravodlivom sociálnom štáte, ale realita sociálneho štátu je od tohto sna, no mierne povedané, na hony vzdialená.
V jednej zo svojich pesničiek dali Voskovec a Werich veľmi praktický návod ako porozumieť skrytým veciam ľudského sveta: „Seďme klidně na židli a čtěme Bibli, tam to všechno je.“
Kniha Genezis (pre skeptikov, kap. 47, v. 13-26) poskytuje reálnejší pohľad na podstatu sociálneho štátu. Mám na mysli konkrétne príbeh o Jozefovi Egyptskom. Príbeh je to jednoduchý. Na základe dlhodobej prognózy budúceho vývoja ekonomiky sa sedem rokov zhromažďovala nadúroda do štátnych hmotných rezerv, ktoré sa potom neskôr v čase neúrody rozdeľovali medzi obyvateľstvo. Biblia hodnotí tento postup ako múdru stratégiu, ktorá zachránila pred smrťou mnoho životov.
Nuž a toto je tuším hlavný zámer a metóda fungovania každého sociálneho štátu. Zhromaždiť zdroje v rukách štátu a viac-menej rovnomerne ich rozdeliť obyvateľstvu tak, aby netrpelo najväčšou núdzou. Toto je stránka sociálneho štátu, o ktorej sa verejne hovorí, a ktorá sa predstavuje ako jeho jediná tvár. Biblia je však nepríjemne realistická kniha, ktorá nezamlčí ani druhú, menej príjemnú stránku skutočnosti.
Prvá vec, o ktorej socialisti nehovoria je, že bohatstvo, ktoré sa môže zoštátniť, musí najskôr existovať, niekto ho musel vytvoriť. A že štát berie každému a to bez náhrady, jednoducho preto, že máte viac, ako môžete okamžite spotrebovať.
Druhá záležitosť, o ktorej sa tiež mlčí je, že štát berie zadarmo, ale späť zadarmo nedáva. Za prídely treba tvrdo platiť.
A nakoniec, tretia zamlčiavaná skutočnosť je, že výsledkom „spravodlivého prerozdeľovania“ je, že všetci sa stanú otrokmi štátu. Štátne otroctvo nie je síce neúnosný údel, spočíva len v tom, že váš majetok už nie je váš a že z príjmu musíte platiť daň, ktorá značne presahuje predstavu o tom, čo je spravodlivé a primerané. Ak vtedajšia predstava o solidarite predstavovala dobrovoľný dar vo výške desatiny príjmu, Egypt zaviedol povinnú daň vo výške dvojnásobku tejto sumy. „A tak to je až dodnes“, dodáva autor knihy Genezis. Záchrana pred hladom je vec krátkodobá, zotročenie ostáva navždy. A to je odkaz egyptského sociálneho štátu všetkým budúcim pokoleniam. Hlavne však tým, ktorí sa chystajú vykročiť istým smerom.
