Škola, v1.0

"Tebe sa to povie, ale ja matiku neznášam. Dnes som sa zle vyspala,vstala som ľavou nohou a cestou do školy mi popred nos prebehla čiernamačka. Naozaj nemám náladu písať nejakú pošahanú päťminutovku." "Ohbože. Veď ak ju fakt nechceš písať, tak jednoducho otoč stôl horenohami." "Tebe šibe, alebo si už úplne zošalel? Vieš aká je, keď má zlúnáladu. A toto ju naštve." "No tak to riskneme," odpovedám jej úsmevom,naznačujúc tak bezstarostnosť mojich úvah. Nepomohlo. "Podrž mi fľašu,ukážem ti ako som to myslel," zdrapil som lavicu a už by bola horenohami, keby nebolo prichádzajúcej učiteľky - našej triednej.

S nahnevaným výrazom ma zavolá. "Prosím?" "No poď sem." Netušiacblížiace sa nebezpečenstvo pohnem sa smerom k nej. A aj keby som nejakéto nebezpečenstvo tušil, nemal som na výber. "Áno?" "Rozmýšľaš tyvôbec?" Ďalej na ňu hľadím ako koza na nové vráta. Čo sa robí? "Právesi rozbil zbierku najlepších platní sedemdesiatych rokov. Spamätaj sakonečne!" No toto! Tej lavice som sa ani poriadne nedotkol, a už je ajniečo rozbité? "Akú zbierku? Kde?" "U nás v zborovni." Bola celánasrdená. "Celá zborovňa je ako po atómovej bombe. Keď to spadlo,počuli sme ťa vyrevúvať na celú chodbu. Čo si spravil?" Dobre, somzvyknutý, že počujú len mňa, ale už ma to prestáva baviť. Ako som tomohol rozbiť? Hlasom asi ťažko. Do steny som sa tiež nehádzal, takneviem. Už sa chystala niečo mi povedať, ale vtom zazvonilo a muselaísť na hodinu. "Ešte sa porozprávame."

Otočil som sa smerom k triede, že si idem sadnúť na miesto. Nechápemprečo, ale všetci sa na mňa pozerali ako na vraha. "Čo je?" Nič. Žiadnaodpoveď. "Daj mi prosím ťa fľašu." --tresk-- "Daj, nie hoď mi ju dohlavy. Dík."

Vošla matikárka. Zízanie neprestalo, a to mi na nálade nepridalo. Začínal som byť naštvaný z krivého obvinenia.

Aj s učiteľkou niečo bolo - namiesto klasického zaklínadla "vyberte sipapiere" nepovedala hodnú chvíľu nič. Obvykle by už bol v triede hukotako na trhovisku, ale asi na nich tie platne zapôsobili. Učiteľkanevyzerala, že by sršala optimizmom. Pozrela na mňa pohľadom, na ktorýzabudnem do zajtrajšieho obeda, ako keby ma ľutovala, alebo čo. "Akovyzerala tá skriňa," vyletelo zo mňa prv, než stihla niečo povedať.

Naša priemerne vysoká učiteľka vstala z kresla, odhadla výšku skrine aprešla celú šírku triedy. "Bola takto vysoká a takáto dlhá. Na túskriňu sme šetrili všetci v zbore asi 7 rokov." Opäť sa kyslo zatvárilaa išla si sadnúť. Ja som rozmýšľal, ako by som to teoreticky moholzvaliť. Pretože naozaj nemám záujem narážať do steny, aby som rozbilnejaké tie sedemdesiate roky. A ako to mohlo spadnúť celé? "Tá skriňabola predsa z viacerých dielov, nie?" "Nie, bola z jedného dielu." A natakýto blbý kváder zo šiestich dosák šetrili 7 rokov? To už je vrchol.

Hej, čo sa robí? Nič nevidím! Snažím sa otvoriť oči. Pomaly,pomaličky... Zbadám modro-biely pruh môjho vankúša. "Prajeme príjemnédobré ráno sedmospáči, je sedem hodín šesť minút a my si hráme niečo nazobudenie..." Bol to len sen. Našťastie. Pomaly sa zdvíham, snažím sazobudiť. Som zvedavý, čo bude dnes v škole. Nechce sa mi písaťpäťminutovku.