Príbeh, ani neviem o čom

Pozrel som sa na spolužiačku - a napadla ma jedna otázka. Čo mi chýba? Čo do pekla mi chýba, že o mňa nemá záujem? Smrdím? Nie, pravidelnú hygienu dodržiavam. Mám výplody puberty na tvári? Trochu, ale zlepšuje sa to. Neartikulujem? Rozprávam jasne. Snažím sa byť slušný? V tom je možno
tá chyba.

Poviete si, "veď sa jej spýtaj!". Pýtal som sa, a vyšla mi jedna odpoveď: nesmiem byť slušný, asi. Ak by ste to mali pochopiť, musel by som vám povedať všetky okolnosti. Aj tak mám podozrenie, že mi nebudete veriť, no aj tak - nádej zomiera posledná.

Presne som sa jej v SMSke spýtal. "Čo mi chýba, že mi to s babami ešte ani raz nevyšlo?" Ona na to, "že ešte neprišli na to, čo s takými zlatíčkami robiť." Cením si toho označenia, ale preto ma doma vychovávali k slušným spôsobom? Preto sa snažím neurážať, preto im otváram dvere? Preto? Aby mi povedali, že nevedia čo majú so mnou robiť? Teda že je so mnou nuda?

Na to sa im môžem vykašlať. Ja môžem byť neslušný, mať nevhodné poznámky, byť drzý, tváriť sa že všetky ženy sú len majetok... ale aby to vsetko bolo len kvoli nej?

Viete, vždy mi bola tak trochu bližšia ako iné dievčatá. Neviem prečo, ale jej hlas pri smiechu znie úžasne, jej úsmev je to najkrajšie čo som kedy videl. Problém je, že aj keď som jej normálne nasurovo povedal, že sa mi páči, usmiala sa, povedala ze ma má rada - ako kamaráta. A aj keď som bol smutný, povedal som si, že sa s tým vyrovnám. Nepodarilo sa to.

Znamená to teda, že kamaráti sú slušní, neurážajú a nikdy jej nepovedia "bože dnes vyzeráš hrozne"? A že partneri jej všetko vyhodia na oči, su neokrôchaní a začínali otázkou "chceš so mnou chodiť"?

Potom ja to nedokážem. Ak platí táto definícia, ak láska naozaj bolí, potom nedokážem ľúbiť?? Ja neviem. Naozaj neviem, čo mám teraz robiť. Stále sa mi páči, stále sa musím usmiať keď ju počujem smiať sa, no neviem ten pocit pomenovať. A povedať jej že ju ľúbim, len aby nieco bolo, pričom som si nie istý, je blbosť.

Raz sme spolu boli na zmrzline. Áno, už to tu bolo v mojej "produkcii". A z toho mám pocit, ako keby som už premárnil šancu. Pamätá si to ešte vôbec? Lebo ak by som k nej teraz nabehol, s americkou patetickosťou v hlase a už na pol ulice by som reval "dáš mi ešte šancu?", neviem či by vedela, o čom je reč.

Potreboval by som nejaký tutorial. Ako na to, ako sa z tejto situácie dostať. Nedáte mi link? Asi nie. Nevadí, snáď sa z toho nezbláznim. Snáď.