O 3 grošoch – 2. časť, zlá vízia 2025

Písmo: A- | A+

V predchádzajúcom blogu o 3 grošoch som chcel poukázať na to, že sa chystáme prijať danajský dar vo forme obrovskej pôžičky. Dnes chcem ukázať, aké negatívne stránky to môže mať, ak to využijeme nesprávne.

Zvestovateľov konca sveta, katastrof a iných pohrôm tu už bolo. Ja rozhodne k nim nepatrím, preto chcem len poukázať na možný zlý scenár vývoja života na Slovensku, aby sme mali možnosť sa mu vyhnúť.

Automobilky.

Okrem toho, že sa na ne nadáva ako na moderné otrokárne a montovne, je to jeden z podstatných pilierov našej ekonomiky. Ich odporcovia nás strašia osudom Detroitu, ktorý 2013 zbankrotoval po útlme výroby automobilov, optimisti poukazujú na investície, ktoré tu vykonávajú a množstvo vytvorených pracovných miest. Pravda bude zrejme niekde uprostred.

Nerobme si však ilúzie, že sú tu len preto, aby nám dávali prácu a plácu ako na západe, lebo majú mimoriadny vzťah k našej krajine a našim ľuďom. Práve tie investície a vytvorené miesta priamo alebo nepriamo, sú ohrozené. Mali sme medzičas cca 20 rokov, aby sme svoju ekonomiku prebudovali od ich závislosti, paradoxne aj vďaka týmto investorom. Nevyužili sme to. Dnes, kedy sa spojili krajiny nezávislé od výroby automobilov a žiadajú od EÚ definitívny dátum ukončenia spaľovacích motorov cca do 2030 ako to urobilo UK a pridalo sa aj Francúzsko, by sme mali biť na poplach a oprášiť iné možné programy rozvoja ekonomiky.

Ľudský faktor je čoraz viac nahradzovaný strojmi, ako to vo svojich prednáškach o 4. priemyselnej revolúcii už dávno prezentoval profesor Staněk a automobilizmus bude zrejme obetovaný na oltár ekológie a nie celkom pochopenej fyzikálnej uskutočniteľnosti od eurobyrokratov. Je zvláštne, že výrobcovia áut v podstate nijako výrazne neprotestujú proti vytýčenému smeru elektrifikácie mobility, napriek svojej obrovskej ekonomickej lobby. Keď už Audi alebo Mercedes ukončujú svoje programy vývoja nových spaľovacích motorov, musíme zbystriť pozornosť.

Nehádajme sa o výhodách, či porovnaniach elektrických áut voči klasickým, snáď sa zhodneme, že podstatná je pre ne infraštruktúra. A tu narazí kosa na kameň. Prepočty nechám na odborníkov, ale zachytil som vyjadrenia samého producenta elektriny, že vybudovať prenosovú sieť, nabíjacie stanice a podporné programy bude nákladné a nestane sa tak za pár rokov. Ostaneme teda v pasci. Na jednej strane sa ukončuje násilne životnosť jedného produktu a nemáme pripravené podhubie pre jeho nástupcu, ktorého už protežujeme. A nielen to, cena vďaka vzácnym kovom v batériách je vysoká, tú si nebude môcť dovoliť bežný človek ako v normálnych časoch. Hoci servis sa podstatne zjednodušil, nároky na vybavenie dielní narástlo, ako aj nároky na obsluhujúci personál.

Elektromobil má podstatne menej súčiastok ako klasický automobil a preto aj výroba, či subdodávatelia prídu o podstatné portfólio svojich výrobných kapacít, teda opäť nebudú potrebovať toľko ľudí.

V skratke povedané, nebude sa vyrábať také množstvo automobilov a rozhodne nebude potrebné zamestnávať také množstvo ľudí. Nakoniec tie haly možno využijeme ako skleníky, keďže ležia na najúrodnejšej pôde Slovenska.

Zamestnanci by mohli nájsť uplatnenie v iných oboroch. To by bolo v prípade, že by bola ekonomika na tom dobre, ľudia mali úspory a slušne zaplatenú prácu. Nebavme sa o horných pár percentách, bavme sa o tej väčšine, čo má problém zo svojho platu vytvárať rezervy, alebo vôbec prežiť. Keďže si úspešne ničíme strednú triedu a drobných podnikateľov, ostanú nám tu naširoko roztvorené nožnice príjmovej nerovnosti.

Buď budeš bohatý, alebo chudobný a rád, že máš nejakú prácu.

Inflácia

Všade to slovíčko počuť, štáty sa ju snažia udržať pod kontrolou. Je to znehodnocovanie kúpnej sily peňazí. Ja hovorím, že je to okrádanie obyvateľov o úspory a to dokonca ani nie pod kontrolou nášho štátu. Aj keď sa rôznymi fintami pokúšajú maskovať jej priebeh, uvediem to na známom výroku: „Meníme menu, nie cenu.“ Realista poznamená: „Áno, chlieb stál 15 SKK, dnes 1,50€ a pôjde vyššie.

Predtým, ako sme vstúpili do menovej únie a zaviedli euro ako jediná krajina V4, sme tieto veci vedeli aspoň čiastočne ovplyvniť našou sebestačnosťou v poľnohospodárstve, či pôsobením Národnej banky Slovenska. Dnes sme len štatisti. Inflácia tu je a je obrovská, akurát si to neuvedomujeme. Ekonómovia varujú pred veľkou krízou, či sa nám to páči, alebo nie. Ostáva dodať, že bude nesmierne ťažké sa na ňu pripraviť individuálne alebo ako štát.

Narastú nám ceny nehnuteľností, narastú dane, zmenší sa množstvo pracujúcich. Starších obyvateľov pribudne oveľa viac ako narodených detí (tento zlom už nastal) a rôzne druhy dôchodkov už nebude možné zvyšovať. Ak násilná kontrola spotreby a slobody pohybu pripravila tento šok už teraz, tak je to zrejme akási generálka na situáciu, ktorá nastane.

Nebudem strašiť imigráciou, tá jednoducho plynie zatiaľ pomaly: Naopak rastúce množstvo neprispôsobivých občanov odčerpávajúcich ďalšie zdroje štátu, ktoré mohli byť využité na rozvoj a zlepšenie situácie všetkých, vyvoláva nové riziká. Riziká sociálnej bezpečnosti. Poznáme to zo zahraničia pod známym pojmom „no-go zóny“ a je to prehlušené krízou okolo koronavírusu.

Zrátané a podčiarknuté. V roku 2025 podľa mojich odhadov dosiahneme bod, kedy sa začneme rútiť do priepasti ako autobus, ktorý stratil brzdy a valí sa dolu kopcom. Raz tá zákruta príde a my sa škaredo vybúrame. Je už málo času a nám sa míňajú kvalitní ľudia, ktorí by to mohli odvrátiť. Všetko ostatné už nebude potom o výbere, ale o nutnosti drastických opatrení. Alebo o nás rozhodnú zasa iní, ako sme si zvykli?

Skryť Zatvoriť reklamu