Humanitárne bombardovanie č.2 alebo dvojaký kilometer?

Písmo: A- | A+

Priznávam, sám mám občas sklony posudzovať veci inak, keď sa ma bytostne dotýkajú, ako keby som sa mal rozhodnúť nezávisle. Je to zrejme zakódované v nás ľuďoch, to však neznamená, že sa nemáme snažiť o nápravu.

Pamätáte si ešte tú srdce trhajúcu fotku utopeného malého Aylana Kurdiho, ktorý sa stal symbolom krízy vraj migrantov zo Sýrie, ako sa snažili zneužiť médiá vaše city na to, aby sme v nedávnej minulosti nebránili masovej ekonomickej imigrácii? Dnes si na to už nikto nespomenie, poslúžil propagande, nikto potom nekričal pred tými, ktorí dodávali zbrane Daešu, kto márne viedol vojnu 5 rokov v Sýrii a vytvoril milióny utečencov, kto kupoval od nich ropu, či im predával tisícky Hiluxov. Nikoho netrápilo, že zahynuli obrovské počty ľudí. To bolo ďaleko.

Prečo sa teraz tie isté médiá, ktoré do nás pchali propagandu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, pre ktoré sme začali vojnu, snažia umlčať okrem iných aj otrasný čin zabitia malého Ukrajinca – 5 ročného Vladika Šikova, nazývajú ho hoaxom, či ponúkajú verziu o tom, ako nezodpovedný dedko nechal svoje vnúča sa hrať s trhavinami?

Chcú nás pripraviť na humanitárne bombardovanie číslo 2? To si chceme prežiť to, čo písal už dávno Milo Urban v románe Živý bič? Spamätáme sa až vtedy, keď najzapálenejší bojovnící utečú s nabalenými vreckami a nás nechajú tu, obohatených truhlami otcov, synov, bratov, vnukov?

Nie som rusofil, ani neleziem USA do priazne, chcem mať hrdé a suverénne Slovensko. Nemôžeme na svojich blízkych susedov nadávať, hroziť im a na druhú stranu od nich chcieť, aby nám dodávali suroviny. Nikto nám nepríde na pomoc, ako nikto neprišiel na pomoc Talianom, keď sa borili s pandémiou, alebo Grékom, ktorí majú čoraz ostrejšie strety s Tureckom. Alebo Sýrii. Či Náhornému Karabachu. Každý štát, ktorý sleduje svoje záujmy a má vlastencov vo svojom čele, to vie.

Na jednej strane nám vadí anexia Krymu, na strane druhej anexia Golanských výšin nie.

Tu nám vadí, že Bielorusko potláča svoju opozíciu a pošleme im podporu, vo Francúzsku štrajkujúce žlté vesty prechádzame tichom.

Na jednej strane podporujeme okupovanie našimi vojakmi Afganistan, Cyprus, Balkán, Irak, Siera Leone a iné, na druhej nám vadí pohyb ruských vojakov na svojom území.

Za Navaľného vedieme diplomatický boj EÚ za okamžité prepustenie, Assange väznený a týraný nás nezaujíma....

P.S. Keďže som sa zrejme dostal do nemilosti SME kritikou nesprávnej osoby, nenájdete ma už na prednej strane výberu blogov, ale musíte si kliknúť na všetky články. Alebo si dajte upozornenie na moje nové články, ak sa vám tie doterajšie páčili. Ďakujem.

Skryť Zatvoriť reklamu