Zaspomínal som si na svoje detstvo, aké to bolo žiť s maminou, ktorá slúžila ako zdravotná sestra. Ako sme ju trápili hlasnou hudbou po nočnej službe, alebo nenechali vyspať po 24h zmene v ambulancii, ktoré brala len preto, aby dožičila svojim deťom.
V našej rodine nikdy nechýbali 2 veci. Káva a bonboniéra. Nikdy som nechápal, kde sa to berie, prečo toho toľko nakupujeme, keď sme to nemohli ani pojesť. Pochopil som to až o dosť neskôr, keď som svoju maminu občas navštívil na internom oddelení, kde pracovala. Popri 3 deťoch sa starala aj o svojich pacientov, ktorí boli dosť podobní nám. Občas ju hnevali, občas ju rozosmiali, občas jej robili starosti, ale vždy mali pred ňou rešpekt. Vedeli, alebo to aspoň cítili, že táto osoba tu nie je pre tých pár drobných, ktoré jej platil štát. Moja mamina svoju prácu jednoducho milovala. Všetky obliečky, plachty alebo podobne využiteľné veci, ktoré už síce doma nechcela, nosila do práce, kde ich stav ďaleko prevyšoval to, čo ponúkal štát a aj takto spríjemňovala pobyt ľuďom v nemocnici.
Potom prišli zmeny. Sem-tam som počul jej nadávanie, ako im síce zvýšili plat, no zobrali osobné ohodnotenie. Reformou zasa pridali pacientov na jednu osobu. V záujme šetrenia vyhadzovali upratovačky, ktoré presne vedeli, čo majú robiť a kedy kde byť, a nie iba predpísané úkony niekoho od stola cez externé firmy. Rušili sa oddelenia, raz bola nemocnica v červených číslach, druhý raz prišiel niekto, kto to dal trocha do poriadku. Následne chceli od sestier, aby si zvyšovali kvalifikáciu a vtedy som sa smial mamine, že číta hrubšie knihy o medicíne ako ja horory od Stephana Kinga. Všetko to však zvládla na výbornú. A tej kávy a bonboniér sme mali stále dosť.
Roky plynuli a po 33 rokoch služby je už mamina na zaslúženom dôchodku. Nemala ho za skrátenú službu ako majú policajti alebo vojaci, iba jej odpočítali deti. Jej dôchodok nie je nadštandardný, preto odišla ešte robiť opatrovateľku do Rakúska, kde ju z vďačnosti neraz ocenili mimoriadnou odmenou.
Keď si to všetko teraz premietam, čo chceli od sestier, aby mali na starosť napríklad v nočnej službe 10 pacientov na osobu(dnes je to ešte viac), aby ich bez akejkoľvek pomoci pretáčali, pomáhali vstávať všetkým váhovým kategóriám, aby vedomostne boli na úrovni pomaly doktora, musím povedať, že sa nečudujem, prečo ich toľko v našom systéme chýba a bude chýbať.
Ako som už písal v blogu Bratislava, máme problém, celý systém sa dostáva do zlej situácie a na kvalitné riešenia nám dochádza čas. Toto už nebude len o peniazoch, toto je o pracovnom prostredí, kde robia, o prekážkach, ktoré im vytvárame, o spoločenskom postavení. Zakázali sme im robiť ich robotu najlepšie ako vedia, znechutili sme im oddanosť systému. Správame sa k nim ako k handrám, pretože cez núdzový stav, alebo novým zákonom o mimoriadnej situácii môžeme.
Nás ako pacientov to bude stáť veľmi veľa peňazí, ktoré možno niektorí majú. Iných to bude stáť život. Alebo životy ich blízkych. Nie, jedno ďakujem to nespraví. Nech je hoci napísané aj na celej diaľnici do Bratislavy. Ja viem, netrápi vás to, kým ich pomoc nepotrebujete. Ale raz ju bude potrebovať každý. Čo pre to urobíte?
P.S. Keďže som sa zrejme dostal do nemilosti SME kritikou nesprávnej osoby, nenájdete ma už na prednej strane výberu blogov, ale musíte si kliknúť na všetky články. Alebo si dajte upozornenie na moje nové články, ak sa vám tie doterajšie páčili. Ďakujem.
