Nedávno som stretol jedného priateľa zo športového prostredia. Okrem tradičných vecí, ako sa má, čo nové, sme si len povzdychli nad tým, že situácia so športom detí a mládeže dostala smrteľnú ranu.
Pavel bol (a stále je) totižto špičkový športovec, ktorý však našiel v sebe ten dar, že mal trpezlivosť učiť deti a mládež k radosti z pohybu. Nie každý má čas, niekto nemá chuť a väčšina si povie, že to za to nestojí, alebo to jednoducho nevie. Tak ako ani učiteľom nemôže byť hocikto, ani trénovať a pripravovať deti na športové výkony prekračujúce bežné krúžky nemôžete bez toho, aby ste sa do toho nevedeli vžiť.
On to dokázal. Našiel si priestor pre šport, oslovil deti a začal. Po nejakom čase, keď začal mať výsledky, prišli prvé problémy a polená pod nohami od okolia, ktoré mu malo naopak pomáhať. Namiesto toho, aby to vzdal, ukázal aj tu pevnú vôľu a túžbu vyhrávať, ako to mal pri svojich výkonoch. Znova začal na inom mieste od nuly a svojím presvedčením dokázal vybudovať ešte lepší a krajší športový stánok. Samozrejme, že za pomoci aj pár verných nadšencov, či rodiny. Ale on bol tou prvou snehovou guľou, čo spustila lavínu. Úspech plodí závisť, no on šiel stále ďalej. Prišli úspechy „jeho“ detí, prvé zadosťučinenia. A potom po pár rokoch driny STOP!
Všetci sme verili, že to bude na pár týždňov, športovci ostali zúfalí. Nemohli ukázať svoju formu, pretaviť svoje tréningové úsilie, často mnohoročné. Najhoršie však obišli deti a mládež a ani si to neuvedomovali. Už predtým bol problém dostať dieťa na šport, hlavne keď sa nejednalo o futbal alebo hokej. Dokonca štát pochopil, že musí propagovať zdravý životný štýl. To známe heslo kampane, ktoré som v nadpise prehodil, naozaj pritiahlo dosť záujemcov a sám som videl, ako veľmi sa oproti môjmu detstvu zhoršili fyzické zdatnosti detí, hlavne ich koordinácia.
Preto som ostal viac ako nahnevaný, keď som videl letáčik ministerstva školstva, kde sa píše mimo iného aj o tom, že deti majú športovať, aby mali dobrú imunitu. Za všetkých tých ľudí, ktorí obetovali svoje pohodlie, svoj čas, aby pomohli dostať deti ku športu, za nich by som chcel povedať: „Vám úplne preskočilo.“
Nestačí, že sa množia dôkazy o škodlivosti a následkoch rúška, respirátora, či iného prekrytia dýchacích ciest, vy neberiete do úvahy ani to, že mladé telo a mozog vo vývine potrebuje kyslík. Jeho minimálne zníženie v koncentrácii prináša okysľovanie tela, dokonca je známa štúdia z minulého storočia, že znížením podielu kyslíka o tretinu len na 48 hodín vedie k vzniku rakovinotvorných buniek.
Deti takisto k učeniu potrebujú vidieť verbálny prejav, hlavne tie mladšie. Čo ale určite nepotrebujú je sedieť pred obrazovkami niekoľko hodín, on-line kurzy diaľkového vzdelávania a hlavne zrušené maturity!
To si naozaj neuvedomujete, čo to spraví s dlhodobými návykmi, ich telom, prístupom ku problémom a hlavne ich sebavedomím? V tomto hneve ma napadli aj tieto verše od pána Sama Chalupku:
„A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Alebo nám pre mládež ostane len to, čo je v nadpise. Prípadne vymýšľať, či sú vôbec dievčaťom, chlapcom a ktoré pohlavie ho priťahuje.
