I.
Pozeral sa vtedy nečakaným smerom ale
čierny mercedes ho zrazil presne podľa
plánu. Sklo a kosti čosi spoločne
zakričali, kôpku vnútorností
rozložili po ceste tak, ako to asi urobil
kedysi Boh s hviezdami, planétami a
celým vesmírom - aby sa potom nečakane
pozrel tomu chlapíkovi rovno do ružového
mozgu.
II.
Hlasujem za posteľ ako tortičku, posypanú
mŕtvolami. Hlasujem za urnu, prevrátené
oči a výkrik „prečo“ niekde vysoko, niekam
do vetra. Za mňa hlasujú vlasy zlepené
krvou, rozčesané olovom. Stoja pri mne ako
zástavy. Žiletky do kolien, hélium do hlasu –
zakričíme a ufóni nás tu nenájdu!
III.
Mamička priloží pery k čelu, otecko
nôž na hrdlo. Dieťa ich vezme oboch do
náručia, zadusí a nežne zloží vzadu v stodole
na dve kôpky slamy.
Dym pripomína obláčik – visí vo vzduchu a okoloidúci
mu hádajú tvary, až sa zrazu cesta rozvlní a
stratí. Pod nohami ostane len kamienková
pláž plná trubkárov a baletiek s tými ružovými
sukienkami neustále sa krútiacimi za oblými
okrajmi ženskej popravnej čaty, krútiacimi sa
presne ako pery na čele.
IV.
Stevardi na palubu, pohyb všetkých mravcov
začína byť hlučný. Akoby ti ktosi priložil steny
k ušiam a tancuj. Takto sa nedýcha. Skôr sa
povie celý príbeh inak ako by sa mal tvoriť
nový. Ako ten náš.
Zvieratá nás priniesli v ústach, opatrne ako
mačence, s očami zlepenými oproti ránu.
Prvý hrad bol z piesku a bol príliv; druhý
z vysušenej trávy a vznikli monzúny; potom
prišla záplava tretích a Boh si nevie rady.
Z dlaní mi trčia gombíky a ciferník, čelo sa
vraští mechanicky. Za mierneho vrčania a
mravčania som dorazil sem. Stevardi na palubu,
tentoraz archa preletí celým vesmírom
ako slzička.
V.
Volala si mi tesne potom, čo si odišla. Jediné,
čo som začul bolo vystrašené „Dnešný večer
zakončím tvojou a mojou vraždou.“.
Kričal som tie klasické výkriky, „neboj sa“
a „vráť sa“ a ešte tvoje meno. Odpoveď sa
zmenila na pravidelný dych. Zrazu sme ležali
na posteli bez pohybu, nezvyčajné pre
milencov.
Až kým som necítil ako si mi stisla ruku trochu
silnejšie, aby som sa prebudil, až dovtedy som
od snívania zomieral.
VI.
Medzi nami – v noci sa samota
násobí. Počul som už všeličo cez
steny.
Sused Smrčka sa na nás pravidelne sťažuje a just
strašne nahlas maľuje. Kruhy pod očami sa mu
mračia ako dukáty. Jeho žena miluje najviac na
svete ich psa. Dieťa im zomrelo. Sused Smrčka
zabije svoju ženu. Ich dieťa roztrhalo jej obľúbeného
psa, musí ju zabiť, alebo tak nejako.
Máme steny z páperia, medzi
nami, stleli by za stonásobok
najkratšej samoty.
VII.
Meníš sa. Vlčíš ako milovanie
oproti skutočnosti. Písmená sú
z mlieka, do ktorého utopím
každý náznak špinavosti.
Pozri sa na priebeh všetkého. Premostenie
cez priestor, niečo skoro neviditeľné,
otlačené na nebi ako akási cesta, možno
tiež plná bielych písmen.
Ako sme skrotli, snáď len kvôli
možnosti návratu, a ako dokážeme
roztrhnúť denníček, ako vidíme prsia
inak, ako sa meníme...
A hlavne, ako si to občas
jeden na druhom
všimneme.
VIII.
Nájdeš ma ležať vedľa tohto
odkazu. Zaspíš ako zranená a
spolu zmizneme, dva odtlačky
zjemnejú na jednej posteli.
Cesta za vyliečením – dimenzia, kde je
naše telo; roztrasené vyznanie
akoby sme sa po prvýkrát stretli; farba
sveta, ktorý pristane k tvojmu hlasu
a mojim ušiam – to všetko
tak zjemnie, až sa prebudím.
Nájdem ťa ako odkaz o zranení, ako
otvorene pulzujúcu krv patriacu
niekomu cudziemu, no blízko mňa.
