I.
Na východ cestujem
zásadne v noci, pretože
ulice žiaria a ľudí
nevidno. Len s tebou
som raz išiel cez
deň. Pozoroval som, ako si
listuješ v propagačnom časopise
a nasadzuješ slnečné okuliare
na tvár trucovito zamračenú od
svetla.
Tentoraz som cestoval opäť v
noci. Bolo tesne po slnovrate, doma
ma vítalo niečo ako
šero a ja som si pred
vystúpením z autobusu naoko
nedbanlivo zastrčil propagačný časopis
do tašky.
II.
Pamätám sa na nože v
zárubni - malú Evku Haškovú
mohli rozkrájať a nevošla.
Ako v obrovských hodinách, ozubené
kolesá zaškrípu, niekde sa zjaví
tá červená kvapalina a niekde
rovno hŕdza. Evka Hašková je
však zo žuly, mramoru a lesklých
drahokamov. Plače len potme.
Spomeň si na ňu, keď budeš vchádzať, a
aj na nože v zárubni si spomeň.
III.
Na zemi leží plyšové zviera, v
posteli dievča. Načiahne
ruku a dotkne sa jej, jazdí prstami
po vyholenom rozkroku až kým
nezistí, prečo musia tí plyšoví
ležať na zemi.
IV.
Sestra nakreslila na papier
strašiaka a vyvesila ho na
okno, proti lastovičkám. Ja
som zatiaľ vyrobil náboje s
výbušnými hrotmi.
Môj kamarát, homosexuál,
sedí s prekríženými nohami, popíja
víno a hovorí o niečom „úžasnom“.
Aj na zadok sa mi snaží šahať, lebo
všetci vieme, že je gay.
Medzi tým som nabil zbraň a
mierim na lastovičky. Zdochli
od strachu už dávno, ale ja ďalej
mierim, roztrhám ich mŕtvolky, do
všetkého úžasného štipku mäsa.
V.
Na západ cestujem tiež
zvyčajne v noci, ako keď
utekáš. Len hlava neznámej vedľa
mňa sa pomaly zosunie na moje rameno.
Poslednú časť cesty prechádzam
popri pôrodnici. Detský krik ma rozpíli,
všetko od tej chvíle je len sčasti, ako
spomienka na ukecanú spolusediacu, čo
tak znenazdajky zaspala. Schválne som sa s
ňou nezoznámil, ani predtým, ani potom.
Autobusy s ľuďmi, mestá s ľuďmi, ľudia s
ľuďmi – čoskoro opäť niekam vyrazím. Vieš,
kým ma niekde nebudeš čakať, s pehatým
nosom, mäkkými perami, niet dôvodu
nevyraziť.
