Najväčší bestseller všetkých čias Odviate vetrom – známy aj ako Juh proti severu – je knižka, ktorú som si vzala do ruky len z dôvodu, že mi došla zásoba Kingoviek, Brownoviek, rôznych trilerov, trilógií a vôbec všetkého, čo by sa dalo čítať. Nemám rada historické romány ani presladené príbehy lásky z minulého tisícročia písané štýlom starých mám, a tak som bola už od začiatku skeptická. Prelúskavala som sa prvými stránkami, prehliadala sprvu škrobene pôsobiace rozhovory, dlhé opisy prostredia, až som napokon podľahla. Kniha ma vtiahla do deja tak ako ešte žiadna. Skepticizmus sa zmenil na očarenie a ja som román nemohla položiť. Je to najveľkolepejšie a najkrajšie dielo, aké som kedy držala v ruke. Je jedným z tých , ktoré zhltnete na jediný nádych a potom vám v hlave ešte dlhé hodiny doznieva hĺbka myšlienok ukrytých medzi riadkami.
Nejedná sa o klasický príbeh lásky. Scarlett O’Hara sa bezhlavo nezaľúbi do upíra, nežije v budúcnosti rozdelenej na frakcie ani si nemusí zaplietať vrkoč, kým ju mláti akýsi vyšinutý šialenec. Je to skrátka príbeh o žene, ktorá túži po tom, čo nemôže mať a keď to dosiahne, stratí záujem. Je to príbeh o žene, ktorá využíva lásku iných, drží ju nad ich hlavami ako bič a prehliada zmysel života. Je protivná, sebecká a hlavne sa vymyká všetkým ženám svojej doby. Scarlett O’Harová totiž nie je dáma.
Knihu, ako aj rovnomenný film ovenčený ôsmimi oscarmi, je možné zakúpiť napríklad na http://www.martinus.sk/?z=XXXXXX&utm_source=z%3DXXXXXX&utm_medium=banner1_468x60&utm_campaign=partner
Kultový príbeh sa odohráva v devätnástom storočí za čias americkej občianskej vojny. Margarett Mitchell trvalo celých desať rokov, kým poskladala dielo z úlomkov histórie. Prečítala si každý jeden denník vychadzajúci počas bojov, počúvala popisy udalostí od svojich známych, až podala tému otroctva a konfliktu medzi severom a juhom spôsobom, aký nepredčí žiadna hodina dejepisu. Skĺbila fantáziu so skutočnými vedomosťami a my tak môžeme prežiť neuveriteľnú cestu do minulosti, ktorá nám ozrejmí, čo vlastne stieranie rozdielov medzi pohlaviami znamená.
Odlišnosť medzi vtedajšími a dnešnými mužmi i ženami je priam priepastná.
Južanské dámy sú krehké, rozruší ich akákoľvek maličkosť, vždy pri sebe nosia fľaštičku s vonnými soľami ak by odpadli pod návalom nejakej neškodnej správy alebo stresovej situácie. Driek si sťahujú korzetom, nosia dlhé šaty po zem. Pravá južanská dáma by na ulicu nevyšla bez klobúka či rukavičiek. Svetlá pleť sa musí chrániť slnečníkom a pehy vyťahané horúcim letom by pre ňu boli degradáciou najhoršej úrovne. Južanská žena vyzerá ako dáma, no najdôležitejšou prísadou jej osobnosti je jej samotné správanie.
Pravá dáma váži každé slovo, vie čo sa patrí a čo je už naopak neprípustné. Každá téma má svoj vyhradený okruh poslucháčov a hovoriť o ženských záležitostiach pred mužmi by si nikdy nedovolila. Ozajstná dáma sa nezaujíma o politiku, o obchodné záležitosti, no ak o ne predsa len prejaví štipku záujmu, tvári sa nevedomo a nechá mužov, aby jej veci objasnili. Muži sú totiž tí múdrejší, rozvážnejší a žena má vyjadrovať neskrývané prekvapenie nad ich vedomosťami.
Názory tej doby by vytvorili obrovskú navretú žilu na krku nejednej feministky. No práve správanie vtedajších žien dovolilo vzniknúť rase gentlemanov.
Muži v knihe sú nebojácni, silní, s vyhraneným názorom na politické dianie a vojnu. Nosia skvelo padnúce obleky, hrajú karty pre peniaze, preháňajú sa na koňoch a škriepia sa po krčmách. Dalo by sa povedať, že sú hrubí a výbušní. Ich tvrdá nátura a bojovnosť sa však láme v prítomnosti ich nežných polovičiek. Pred dámou by sa k neuctivým slovám či nadávkam gentleman nikdy neznížil. Zastáva totiž názor, že muž sa na tento svet narodil, aby ženu ochraňoval. Ona je predsa taká krehká, neznalá, odpadne pri každom náznaku problému. Jej krásna hlavička nemá byť zaťažovaná politikou a inými chlapskými záležitosťami. Na to je tu muž. Žena sa má starať o svoj výzor, nosiť pekné šaty, má byť pre chlapa oporou, keď sa večer vráti domov. On vyrieši každý problém, postará sa o ňu a ak bude treba, tak sa o ňu hoc aj pobije v súboji na život a na smrť. Čím hlúpejšie a zraniteľnejšie sa dáma tvárila, čím krehkejšie vypadala, čím užší korzet nosila, tým bezbrannejšou sa v zlom svete zdala a tým bola potreba chrániť ju väčšia.
Ženy nemali volebné právo, no pravdupovediac ich to nejak nezarmucovalo (ako by sme sa dnes mohli nazdávať). O mužské záležitosti totiž proste nemali záujem a väčšina z nich na ne vlastne ani nemala názor.
V dvadsiatom prvom storočí sa vyvíja tlak, aby bola žena samostatná, svetaznalá. Prebieha nikdy nekončiaca súťaž nadradenosti, podradenosti a boja za pohlavnú rovnosť. Žena má stavať kariéru pred rodinu, chce zarábať viac ako chlapi a každý náznak jej nesúhlasu ju okamžite uvhrne do kategórie „zlatokopka“. Hranica medzi ženskosťou a vyzývavosťou vybledla takmer do biela. Napriek tomu drieme v každej ženskej duši túžba po ochrane. Je to túžba po istote, že je tu niekto, kto za ňu podrží bremeno, keď už nebude schopná uniesť ho. A tak sa s nádejou díva na chlapov, ktorí si chodia depilovať nohy, celé hodiny brázdia obchodné centrá, vykrúcajú na pred zrkadlom a fotia selfíčka.
Nehovorím, že žena sa má tváriť hlúpo, baliť šetsťdesiastročných milionárov či sa premávať po uliciach so slnečníkom. Chcela som len povedať, že všetko na svete existuje len dovtedy, kým je to potrebné a kým to má určitý význam. Vymreli dámy, vymreli gentlemani.
Ženy sa stali drsnejšími, odolnejšími a poniektorí muži naopak jemnejú.
Čas sa nedá vrátiť a nikto (ani ja) by to ani nechcel. Ženy si len musia uvedomiť, že ak chcú, aby sa k nim chlapi chovali ako k dámam, musia prejaviť aspoň štipku jemnosti (tým nemyslím nosenie vonných solí vo vrecku:)). Môžu byť inteligentné, môžu byť vzdelané, mať názor na život, no pritom by nemali zabudnúť byť ženami a neodmietať chlapské rameno, keď ju chce podoprieť.
Veď napokon, prečo chrániť toho, kto ochranu nepotrebuje? R.I.P gentlemani.
