Súčasťou anonymnej masy
Na Slovensku sú stovky, možno tisíce ľudí s týmto priezviskom. Je vysoko pravdepodobné, že väčšina z nich sú Rómovia žijúci vo vylúčených vidieckych komunitách. Ľudia, ktorých veľká časť našej spoločnosti vníma ako jednoliatu pologramotnú anonymnú masu bez pridanej hodnoty, ale zato s veľkým parazitickým potenciálom. Súčasťou jednej takejto vylúčenej komunity bol aj Ivan. Predminulý štvrtok ma ráno zobudila správa, že zomrel. Náhle, len tak odišiel 46-ročný muž a to bohatstvo, ktorým obdaroval mňa, ale najmä svoju komunitu, nemôže prejsť mlčaním. Trúfam si povedať, že Ivan sa totižto svojím životom (minimálne odkedy ho poznám) tak nedokonale, pokrivene ako len človek môže, dotýkal toho najhlbšieho tajomstva, ktoré je významnou súčasťou takzvaného „riešenia rómskej problematiky“. Skúsme si však najskôr v krátkosti predstaviť jeho život.
Životné peripetie
Vyrástol v malej odlúčenej rómskej komunite pri Spišskej Novej Vsi. Od malička trpel vrodenou zrakovou poruchou, prakticky videl obmedzene len na jedno oko. To ho predurčilo k tomu, aby ešte za socializmu vychodil špeciálnu školu v Krompachoch. Ivan zostal až do svojej smrti absolventom takzvanej „osobitky“ na úrovni deväťročnej základnej školy. V skutočnosti to znamená odchádzať zo systému vzdelávania s vedomosťami prvého stupňa základnej školy. Podrobnosti o svojom predošlom živote mi hovoril už na našom prvom stretnutí. Boli to veci, ktoré si ja nechávam iba pre okruh najdôvernejších priateľov. On mne ako neznámemu človeku s prirodzenosťou dýchania hovoril o tom, ako s partiou chodili dedinským gadžom na zemiaky, ako upadal do dlhovej špirály, podvádzal svoju manželku a ako celý jeho nezodpovedný spôsob života vyvrcholil smrťou 4-ročnej dcérky, ktorá sa otrávila jedovatou chemikáliou vo fľaške pohodenej na smetisku nad ich domom. Dostal sa na úplne existenciálne dno, kde si ho podľa jeho slov našiel Boh. Vďaka nerómskym ľuďom z vonku, ktorí prišli do jeho komunity ohlasovať evanjelium, našiel svoj pevný bod, ktorého sa držal až do osudného dňa. Ivana som smel poznať už ako kresťana, ktorý až do svojej smrti pôsobil v roli pomocného kazateľa.
Vždy je možnosť voľby
V čom bolo Ivanove bohatstvo napriek tomu, že prakticky celý život materiálne a finančne strádal? Ivan svojej komunite okrem zopár rómsko-slovenských duchovných chválospevov nezanechal nič v písomnej forme. V tomto sa veľmi podobal na svojho Učiteľa. To, čo nám a predovšetkým svojej komunite zanechal, nazývam „vysokou kultúrou medziľudských vzťahov“. Aj v tých najkritickejších, najponižujúcejších a najextrémnejších situáciách v našich životoch máme možnosť voľby, ako budeme reagovať na podnet, ktorý prichádza zvonka. Nástojčivo nám to pripomína viedenský psychiater Viktor Frankl cez svoju skúsenosť totálne dehumanizovanej bytosti ležiacej na pokusnom lôžku doktora Mengeleho v tábore smrti Auschwitz-Birkenau. Frankl nám šokujúco hovorí, že áno, aj v tom nepredstaviteľnom utrpení a ponížení máme slobodu voľby reagovať na podnet zvonka. Môže to byť zvieracia reakcia na úrovni prvej signálnej sústavy alebo to môže byť reakcia bytosti, ktorá má takú silnú predstavivosť, že aj v tých najhrozivejších situáciách myslí na najkrajšie momenty tvorivosti svojho ducha. Ivan samozrejme nezažíval také extrémne situácie ako Frankl v tábore smrti, avšak jeho dlhodobé strádanie a prostredie plné negatívnych podnetov pomerne dôkladne preverili jeho schopnosť upnúť sa niečo vyššie ako sú len okamžité impulzy a základné inštinkty.
Znaky vysokej kultúry
Tá vysoká kultúra medziľudských vzťahov sa prejavovala v tom, že Ivan do závisťou narušených vzťahov vnášal prajnosť a láskavým prijatím premáhal tiché aj otvorené nepriateľstvo. Tam, kde sa rozmáhalo ohováranie, pestoval diskrétne hovorenie pravdy v láske. Hašterivosť a sváry sa snažil tíšiť úprimným záujmom o korene konfliktov znepriatelených strán a nadovšetko sa snažil tvoriť pokoj vo svojom blízkom i širšom okolí. Ivan sa neoplácal zlým za zlé, nebol prehnane dotklivý a domýšľavý, netrpel aroganciou vychádzajúcou z nízkeho sebavedomia, ale práve naopak, svoje sebavedomie prejavoval obrovskou pokorou. Napriek tomu, koľko horkých piluliek musel prehltnúť nielen zo strany domácej rómskej komunity, ale aj pri interakcii s nerómami, nikdy som ho nepočul nadávať na „gadžovských rasistov“. A to mi verte, že dôvodov na to mal požehnane.
Maslow naruby
Poznal som ho natoľko dobre, aby som vedel aj o jeho chybách. Robil ich ako každý človek. A neboli to maličkosti. Napriek tomu sa mu darilo konať to, čo zakladateľ občianskeho združenia Návrat Marek Roháček na jednom školení pre terénnych pracovníkov nazval „otočením Maslowovej pyramídy naruby“. Ivan sa vlastne naplno tvorivo realizoval, i keď (z nášho pohľadu človeka strednej triedy) nemal zabezpečené niektoré základné potreby, ktoré sa nachádzajú na prvých dvoch priečkach štandardne postavenej Maslowovej pyramídy. Pri ňom som naplno pochopil, že môžeme vybudovať stovky nádherných komunitných centier vybavených štýlovým nábytkom, najmodernejšími počítačmi a pomôckami na najrozmanitejšie voľno-časové aktivity, ale ak nenájdeme do nich ľudí, ktorí tvoria vysokú kultúru medziľudských vzťahov, len málo nám to z hľadiska zvyšovania inklúzie vylúčených rómskych komunít osoží. On dokázal tvoriť neviditeľné komunitné centrum priamo u seba doma. Do jeho malej chyže chodili rovnako bohatí aj chudobní, mladí i starší, vzdelaní aj takmer negramotní, veriaci aj neveriaci. Prišli si po radu, povzbudenie, či len tak na čaj a debatu o kázni, či nejakej biblickej stati, ktorú práve čítali. Alebo len tak podebatovať o živote. Bol tam pre všetkých, i keď si potom určite niekde v samote lízal rany, ktoré mu uštedrili blízki ľudia aj prekážky na ceste životom. Tá podstata asi bola v tom, že mal radostné srdce, ktoré dokázalo vždy nanovo poprosiť o odpustenie svojich vín, ako aj svojich vinníkov. Slnko len veľmi zriedkavo zapadlo nad jeho hnevom.
Ivan, česť tvojej pamiatke, maj sa tam pekne, budeš tu strašne chýbať!
