Vo vianočno-prázdninovom čase ma - viac ako ktorékoľvek iné -zaujali dva články. Blog Eriky Polgáriovej o zúfalej situácii s úkazom 13-ročných mamičiek v Dobšinej takpovediac otvoril nový rok 2016 a včerajší príspevok Pavla Sybilu v Denníku N o kríze dôvery na Slovensku symbolicky ukončuje moju prázdninovú čitateľsko-vychádzkovú pohodu. V pondelok nastupujem do práce s vedomím toho, že sa budem opäť denno-denne dotýkať fenoménu generačnej chudoby i nedostatku dôvery medzi rôznymi aktérmi a na rôznych úrovniach. Pre mňa je kríza dôvery v prvom rade krízou vzťahov. Na tomto mieste chcem trochu hovoriť o jednej konkrétnej nedôvere s obrovskými celospoločenskými dopadmi – medzi Rómami a Nerómami.
Súčasťou takzvanej integrácie Rómov, ktorú máme aj oficiálne zarámcovanú do národnej stratégie, je kombinácia tvrdých a mäkkých opatrení. Tvrdé opatrenia sú tie infraštruktúrne – investícia do usporiadania pozemkov, výstavby bývania, predškolských, školských, sociálnych a zdravotníckych zariadení. Toto všetko sa dá vyriešiť technicky, teda bez toho, aby sme do práce zaangažovali samotných dotknutých rómskych občanov. Avšak dá sa to spraviť aj vzťahovo – Rómovia budú pod odborným dohľadom a v spolupráci s nerómskymi občanmi pracovať na spoločnom diele. (Mimochodom, myslím si, že nič tak netransformuje vzťahy medzi Rómami a Nerómami práve ako práca. Ale o tom možno inokedy.) Mäkké opatrenia v stratégii sú tie, kde sa jedná o prácu človeka s človekom v rámci špecifických aktivít – materiálne vybavenie a predovšetkým platy asistentov učiteľa, zdravia, sociálnych a komunitných pracovníkov, školských psychológov, špeciálnych a sociálnych pedagógov, príplatky vychovávateľom a učiteľom. Na prvý pohľad teda jednoznačne vzťahové profesie. No, v realite sa aj tieto „mäkké opatrenia“ dajú vykonávať veľmi technicky, pričom som presvedčený, že predovšetkým od nich závisí úspech integrácie Rómov na Slovensku. Asi už len málokto (okrem politických elít) pochybuje, že nám do týchto povolaní chýbajú v komunitách tisíce, možno až desaťtisíce pracovníkov. Ale ak aj týchto ľudí nájdeme a budeme ich vedieť z kombinácie eurofondov a štátneho rozpočtu najbližších 7 rokov slušne zaplatiť, ostane vo vzduchu visieť kľúčová otázka: budú to prevažne „technici“ alebo „srdciari“? Aký je rozdiel medzi nimi dvoma?
Nechcem sa veľmi venovať opisu „technika“ v pomáhajúcich profesiách. Pre účely tohto textu stačí, že to je človek s nastavením „padla, ide sa domov“. Na druhej strane srdciarom určite nemyslím sentimentálneho rojka so spasiteľským syndrómom. Taký vyhorí ako fakľa a pri tom ublíži sebe i druhým. Srdciarom je človek, ktorý okrem svojej pracovnej náplne dokáže kráčať druhú míľu a áno, občas urobí aj to aktuálne zironizované – zoberie si ho toho svojho „klienta“ k sebe domov, či sa nechá zobrať k nemu domov. Nemá pocit, že sa musí znižovať na úroveň menej sčítaných ľudí, slová v rozhovore formuluje rovnako prirodzene ako pije ich trzalkový čaj a je koláče. Nebojí sa odhaliť svoje súkromie, čo mu zároveň dáva slobodu vysloviť kárajúce alebo kritické slová na adresu klienta, ale takisto ich od neho aj prijať. Nebráni sa obmedzeniu svojho osobného pohodlia prijímaním pravidelných telefonátov alebo odpisovaním na esemesky. Srdciarom je človek skutočného vzťahu. Dôvera sa rodí tam, kde sa rodí partnerstvo. Integrácia Rómov sa nikdy neudeje, ak sa v pomáhajúcich profesiách budeme správať iba technicky, alebo, v najlepšej viere, ale stále len blahosklonne skláňať nad našimi rómskymi úbožiatkami.
Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopil. Dnes vidím ľudí, čo žijú síce stále v osade, ale myslením a správaním sú už integrovaní. Premenil ich vzťah so srdciarmi, ktorí sa pri tom tiež nechali premeniť. Tak, a už len nájsť niekoľko plukov srdciarov a sledovať, ako sa tvorí to neviditeľné pradivo vzťahov, ktoré zásadne mení celú spoločnosť. Možno som fantasta, ale verím, že na to máme.
